Play Me

10.kapitola

V živote sa hádam každý človek ocitne v momente, kedy sa niečo udeje, niečo veľmi podstatné, niečo priamo pred našimi očami, ale aj napriek tomu si to nestihneme všimnúť, alebo tomu nevenujeme prílišnú pozornosť. Je to ten moment, kedy sa nám v hlave objaví otázka - kde som sakra bola celý ten čas?

A presne tú istú otázku som si položila v utorok ráno o deviatej, keď som sa značne unavená dotrepala na hodinu literatúry. Nie, nebolo to mojou únavou, prečo mi takmer padla sánka.

Bol to on.

Presne tri minúty a štyridsaťpäť sekúnd pred začatím hodiny sa do prednáškovej sály, ktorá bola zaplnená štyridsiatimi študentami dotrepal on.

Seth.

Posadil sa do tretieho spodného radu k piatim dievčatám, ktoré ho ako inak privítali s obrovským úsmevom na perách. Nemal pri sebe žiadne veci. Žiaden batoh. Žiaden poznámkový blok, alebo zošiť. Neurobil nič, len sa mierne skrčil na stoličke, na drevený stolík pred sebou si zložil telefón a všetku svoju pozornosť obrátil k zazerajúcim dievčatám.

Och áno.

Vždy som na hodinách dávala pozor. Neexistovala čo i len jedna sekunda, ktorú by som vyplytvala na vnivoč. No odrazu sa v miestnosti zjavil on a ja som nedokázala celých šesťdesiat minút robiť nič, len ho zaujato pozorovať.

Profesorka Greenova so záujmom vysvetľovala vzťah Rómea a Júlie, zatiaľ čo mne do uší prenikal len jej hlas a slová, ktoré vôbec nedávali zmysel. Keby sa ma v priebehu svojho výkladu opýtala nejakú otázku, bola som si takmer istá tým, že by som jej nedokázala odpovedať. Moje oči totiž horlivo viseli na ňom. Na jeho tetovaniach. Rozcuchaných vlasoch. Na tom ako šepotom bez hanby flirtoval s blonďavým dievčaťom po svojej pravici.

Čo tu robí? Namietala moja myseľ zúrivo, ale odpoveď bola celkom nejasná. Možno som bola naozaj až príliš zahĺbená do svojich problémov, že som úplne ignorovala skutočnosti, ktoré sa okolo mňa diali. Bola som tak zaslepená, že mi priamo pred očami ušiel fakt, že Seth bol v skutočnosti môj spolužiak.

Bol? Nebol?

Zvyčajne vždy zaujímavá a veľmi prospešná hodina mi unikla pomedzi prsty a precitla som, až keď sa všetci okolo mňa začali s hrmotom dvíhať zo stoličiek, pričom viedli celkom hlasné rozhovory. Ani ja som na seba nenechala dlho čakať, chcela som čo najrýchlejšie ujsť, aby som sa nemusela žiadnym nedopatrením stretnúť so Sethom, ale všetka moja snaha bola neúspešná. Skladala som si totiž papiere do úhľadnej kôpky s úmyslom vložiť si ich do kabelky a ponáhľať sa preč, ale osud hral proti mne a práve v tom momente sa zips na drahej, značkovej kabelke trápne zasekol.

„Pán Collins, môžete na slovíčko?"

Nemusela som ani dvíhať hlavu, aby som sa uistila koho profesorka oslovuje. V tichu som zanadávala, zvedavosť vo mne napokon vyhrala a tak som nepatrne dvihla hlavu, pričom mi pohľad zaletel smerom dopredu, kde sa práve Seth ledabolo oprel o roh drevenej katedry. Vlasy mu pri tom padli do očí a keď sa s úsmevom nahol k profesorke, prudko som zovrela pery.

„Môžem vám nejako pomôcť?"

Hlas mal chrapľavý, tichý, ale aj tak sa mi pod jeho vplyvom trápne zvlnili prsty v lodičkách.

„Túto otázku by som mala skôr ja pokladať vám, pán Collins," zamrmlala profesorka a ani mne neušlo ako si pod rúškom jeho nástojčivého pohľadu prehrabla vlasy.

V obrovskej prednáškovej miestnosti sme ostali už len my traja, pričom ja som tam zavadzala úplne, ale úplne zbytočne. Našťastie som sedela úplne vzadu a tak som nepútala príliš pozornosti svojim hrmením nadávok a ustavičným ťahaním zastoknutého zipsu.

Seth zo seba vydoloval krátky smiech, ktorý bol rovnako chrapľavý ako keď hovoril a nezaujato pokračoval. „Ach, tak je to," bola som si istá, že prikývol a keď som znova odtrhla pohľad od svojej tašky, už sa neopieral o katedru svojimi bokmi, ale dlaňami, pričom sa až nebezpečne nakláňal profesorkiným smerom.

Preboha. Oči mi takmer vyleteli z jamiek a myslela som si, že to profesorka Greenova zastaví, alebo ho zahriakne, ale ona urobila presný opak. Zachichotala sa. Päťdesiat ročná žena v zrelom veku, s nafarbenými vlasmi na červeno a okuliarmi na nose sa zachichotala, pretože s ňou flirtoval potetovaný chalan v mojom veku!

„Aké bolo turné?" opýtala sa, pričom si nešikovne na ukazovák obtočila prameň vlasov.

Seth sa spokojne zaškľabil, zrejme hrdý na to, že si získal jej pozornosť a pustil sa do zložitého vysvetľovania mesačného turné, ktoré s chalanmi absolvovali. Už som to nemohla počúvať. Už som sa ani nemohla dívať a preto som tvrdohlavo schmatla svoju kabelku, papiere si pritlačila na hruď a s tichým, takmer nevšimnuteľným cupitaním som zdolala schody, ktoré ma oddeľovali od úniku.

„To ma veľmi teší, pán Collins," do uší sa mi opäť predral profesorkin hlas. „Lenže ste enormne pozadu a pokiaľ si tento predmet nechcete opakovať budúci rok, navrhovala by som, aby ste čo najrýchlejšie našli možné riešenie ako dobehnúť zameškané."

Stačilo mi prekonať ešte tri malé, nevinné schodíky a mohla som bez zbytočných slov prekĺznuť popri nich, až k dverám, ale práve vo chvíli, keď som sa pravou lodičkou dotkla tmavého linolea, Seth otočil hlavu a jeho pohľad spočinul na mne.

Najprv prekvapene nadvihol obočie, čo značilo, že aj jemu ušla moja prítomnosť, no potom sa mu v očiach objavil lesk, ktorý ma úprimne vystrašil. „To riešenie som už našiel," zachrapčal, natiahol ku mne ruku a bez akéhokoľvek varovania ma objal okolo pliec, pričom prstami pohladil jemnú látku mojej blúzky, presne na kľúčnej kosti. Do nosa mi automaticky udrela jeho ťažká, mužná vôňa a keďže bol o hlavu vyšší, hovela som mu rovno pod plecami. „Moju kamarátku Ellie už poznáte, však?"

Profesorkino dokonale upravené obočie vyletelo dohora a hneď na to očami zablúdila na miesto, kde sa ma cez ľahkú látku dotýkali Sethove prsty. „Samozrejme. Elizabeth je jedna z najlepších študentiek aké som kedy učila."

Po jej vyhlásení mi okamžite očerveneli líca a bola by som jej aj detinsky poďakovala, ale mojou hlavou prúdili iné emócie. Bola som nahnevaná.

Seth sa znova samoľúbo zazubil a objal ma o čosi tuhšie, akoby sa mi snažil naznačiť, aby som si svoj hnev nechala na neskôr. „Po vašom tvrdení som ešte spokojnejší, že som si vybral za svoju doučovateľku práve Ellie. Som si totiž istý," a vtedy sa na mňa pozrel spopod hustých mihalníc. „...že mi pomôže dobehnúť všetko, čo som zameškal. Nie je tak?"

~

Ja viem, že ste všetky zmätené ako sliepky bez hláv (trápne prirovnanie, cha!), ale snáď vám to celé bude dávať zmysel. Časom. Užite si týždeň pred prázdninami. Škola je smrť.