Play Me

35.kapitola

Už pred odchodom zo Santa Barbary sa mi v hrudi usadil akýsi zvláštny pocit, ktorý vytrvalo pretrvával na svojom mieste celú cestu autom. Vo vzduchu totižto viselo niečo ťažké, niečo, čo sa mi snažilo nekompromisne naznačiť, že sa celému môjmu vyvádzaniu blížil koniec.

Netušila som ktorým smerom sa môj život posunie po pondelkovom teste. Hneď ako Seth dopíše test, dostane známku a tým sa naše doučovania skončia, čím sa určite skončí aj naše priateľstvo. Už len tá predstava vo mne spôsobovala obrovskú neistotu, nehovoriac o zvláštnej bolesti priamo pri srdci.

„Práve si prestala čítať, princezná," prerušil ma z myšlienok jeho pobavený hlas a keď som dvihla zrak od ťažkej knihy rozloženej na mojich kolenách, všimla som si, že sa mu na perách pohrával bezstarostný úsmev.

„Len som sa zamyslela," cekla som, lapajúc po dychu, aby som pokračovala presne tam, kde som naposledy prestala. Oči mi nestihli vstrebať ani prvé písmenka, keď Sethova obrovská dlaň dopadla presne na tú moju, ktorou som silno zvierala papierovú väzbu starožitnej Shakespearovej knihy.

„Možno by si si mala dať pauzu," zachrapčal, ľahko zatlačil prstami a s mojou chabou pomocou knihu opatrne zatvoril. „My obaja by sme si mali dať pauzu, učíme sa už takmer dve hodiny."

Moje srdce rozhodne nevypovedalo funkciu pre ten náznak obáv v jeho hlase, ale z dôvodu, že sa ma tak bezprostredne dotýkal, rukou stále zotrvávajúc na tej mojej. Len očami neprestajne preskakoval z diaľnice na mňa, a späť. Ani som si neuvedomila, že nedýcham, kým náhle neodtiahol ruku a prstami si neprehrabol vlasy. Až vtedy som popadla po dychu a na malý moment zatvorila oči.

Bolo zvláštne čo všetko vo mne spôsoboval.

„Máš pravdu," zamumlala som unavene a knihu si zosunula bližšie do lona. Už dve hodiny sme si razili cestu dlhými takmer pustými diaľnicami. Cez mestá a vyľudnené časti, na ďalšiu spleť nikdy nekončiacich diaľnic. Tie dve hodiny som strávila ustavičným čítaním, snažiac sa odpútať myseľ od výčitiek svedomia alebo hrôzostrašných spomienok.

Seth našťastie neprotirečil. Celý čas ma zaryto počúval, občas sa opýtal na nejaký detail a keď som mu ho objasnila kývol hlavou, aby som pokračovala. Zapadli sme do synchronizovanej rutiny otázok a odpovedí, môjho čítania a jeho počúvania, až do momentu kým nestratila pozornosť.

„Otec mi zomrel, keď som mal desať," vyhŕkol odrazu celkom nečakane, pričom oboma rukami silno zovrel kožený materiál volantu. Nepýtala som sa. Nekývla som hlavou. Ani som nemukla. A on rovnako tichým hlasom pokračoval. „Keď som bol malý vždy mi pred spaním čítaval. Preto som ti vtedy povedal, že som možno čítal Zvieraciu farmu. Bola to jeho obľúbená kniha."

Nervózne som si potiahla dolnú pery medzi zuby a silno zahryzla, prstami skúmajúc fialkasté fľaky na mojich rukách. Prehovoriť som sa odvážila až po pár sekundách ticha. „To je mi ľúto."

Neznášala som tú frázu. Bola falošná a od ľudí sa mi jej dostávalo celkom dosť, keď pred pár rokmi zomrela Megan. Avšak v tom momente, presne v tej zložitej chvíli, som ju myslela vážne. Nikto si nezaslúžil, aby mu smrť vzala rodiča, ani ten najhorší nepriateľ.

Otočila som k nemu hlavu práve vo chvíli, keď sa mu na tvári usadil zamyslený, no predsa len istým spôsobom smutný výraz. „Niekedy premýšľam aké by to bolo, keby ešte žil," šepol ľahkovážne mykajúc plecom. „Či by bol na mňa hrdý, či by chodil na moje koncerty, či by počúval moju hudbu. Mama to neznáša," zasmial sa, ale v hlase sa mu neodrážalo žiadne pobavenie. „Mal som pätnásť, keď sa druhýkrát vydala za toho magora."