Play Me

27.kapitola

Malá reštaurácia o ktorej Seth hovoril bola vlastne útulným bistrom hneď pri ceste. Keď sme vchádzali dnu nad hlavami sa nám rozozvučal zvonček a oboch nás okamžite oviala príjemná vôňa. Až vtedy mi od hladu nepríjemne zovrelo žalúdok.

Kým ma Seth viedol k jednému zo zadných boxov využila som všetku príležitosť poriadne sa poobzerať okolo seba. Interiér tvorili farebné, vzorované tapety po stenách, červené boxy a francúzske okná s výhľadom na diaľnicu. V tej chvíli sa mi to, ale zdalo ako najkrajšie mesto na svete.

Ani sme sa poriadne neusadili, keď sa k nám so širokým úsmevom na perách prikradla postaršia pani. „Vitajte u Dolores, volám sa Polly a dnes večer vás budem obsluhovať. Prinesiem vám niečo na pitie? Máme skvelú ponuku džúsov a káv."

Seth zdvihol pohľad od stola a venoval Polly jeden zo svojich očarujúcich úsmevov, ktorý jej bledé líca sfarbil do ružova.

Nakoniec sa jej čudne zalesklo v hnedých očiach a od prekvapenia otvorila ústa. „Oh, Seth, to si ty, prinesiem ti to čo zvyčajne zlatíčko?"

„Nie, Polly, dnes mám chuť na zmenu," povedal neutrálne, no na perách sa mu ešte stále pohrával priateľský úsmev, ktorý mu v lícach vytváral roztomilé jamky.

Polly rýchlo prikývla, tvár s vráskami sa jej rozžiarila a jeden kútik nadvihla v milom úsmeve. „Takže prinesiem menu?"

„Nie," vychrlil Seth jedným dychom. „To nebude potrebné. Dáme si veľkú porciu hranolčekov s kečupom a dva pomarančové džúsy."

Keď sa Polly po krátkom rozhovore stratila za pultom, využila som príležitosť a s lakťami na stole som sa naklonila bližšie k Sethovi, ktorý bol zaujatý vyberaním si vecí z vrecka. „Prečo mám pocit, že sú z teba všetky ženy v starších rokoch úplne paf?"

Kľúče. Telefón. Peňaženka. A potom mu oči utkveli na mne. Rovnako ako ja sa zaprel lakťami do stola, pomaly sa pohol dopredu a odrazu naše tváre delilo iba pár nedbalých centimetrov. „Nie len staršie ženy, princezná," pošepol, akoby to bolo nejaké tajomstvo a moje líca obliala horúčava, ktorá sa mi šírila celým telom.

Na jazyku sa mi objavila zmysluplná, logická veta, ktorá by jeho ego dostatočne uzemnila, ale namiesto nej som zo seba vydala, len trápny povzdych.

Seth sa spokojne zazubil, opovážlivo žmurkol, odtiahol tvár od mojej a oprel sa o pohodlné kožene sedadlo, čím medzi nami vytvoril dostačujúci priestor na to, aby som sa konečne nadýchla. „Prečo medicína, princezná?" opýtal sa odrazu celkom nečakane a všetka moja funkcia dýchania sa znova vytratila.

Trvalo mi to pár sekúnd kým som sa zmohla na odpoveď. „Mamin sen," zamrmlala som zahanbene a oči mi automaticky skĺzli na vrch stola, ktorý bol posiaty rôznymi nápismi. Tie do neho zrejme vyryli zákazníci, keď si skracovali čakanie na jedlo.

Čakala som, že sa Seth zasmeje, alebo ma nazve nejakou hlúpou prezývkou, on však neurobil nič z toho, ba naopak, uznanlivo zahmkal. „Sny rodičov nám dokážu niekedy poriadne skomplikovať život."

Zdvihla som hlavu, pohľad mi padol na neho a v hlave sa mi sformovala nelogická otázka. „Aj... aj ty študuješ literatúru, pretože je to sen tvojich rodičov?"

Cez pery mu do priestoru prenikol krátky smiech a jedno pokrútenie hlavou mi stačilo na to, aby som pochopila, že moja otázka bola celkom nevhodná. „Nie, literatúra je pre mňa niečo ako výzva," zamumlal a na chvíľku zmĺkol, akoby si nebol istý, či má ďalej pokračovať. „Nevlastný otec chcel mať zo mňa manažéra."