Play Me

31.kapitola

Môj hlas znel príliš priškrtene, vysoko a cudzo. Slovo za slovom dávali význam, ale myseľ sa nedokázala sústrediť. Končekmi prstov som chabo prechádzala po tenkých stránkach portfólia, zatiaľ čo moja druhá ruka silno zvierala jeho mohutný obal. Snažila som sa nepôsobiť nervózne, snažila som sa zakryť divoko tlčúce srdce, ale všetka snaha bola márna.

Seth totiž bezstarostne ležal s hlavou na mojich kolenách a so zatvorenými očami na pokojom zaliatej tvári. Nehovoril nič, len zaryto počúval ako som nahlas čítala svoje vlastné poznámky. Nekomentoval moje odkašľania, krátke pauzy, či rýchlo vyslovené slová. Mlčal a ja som vonkoncom netušila, či preto, že sa hneval, alebo len jednoducho absorboval všetko, čo som skomolene čítala.

Od nášho posledného rozhovoru ubehlo pár hodín. Keď Seth náhlivo odišiel ostala som prekvapene sedieť na tom istom mieste, až kým sa znova nevrátil. Osprchovaný, prezlečený, s nečitateľným výrazom na dokonalej tvári. Neviedli sme žiaden zmierovací rozhovor, len mi podal poznámky, ľahol si do pohodlnej polohy a zamrmlal chabé: „čítaj."

Odvtedy som sa nezastavila, nepohla a pravdupovediac ani správne nenadýchla. A to všetko pre tu neznesiteľnú blízkosť. Seth mal zatvorené oči, viečka prudko tlačil k sebe a ľahko dýchal, čo spôsobovalo, že sa jeho hruď neustále dvíhala. Môj pohľad občas skĺzol z nejasných poznámok na jeho tvár, na precízne rezanú sánku, na plné pery a rozhádzané vlasy a zase späť k písmenám, ktoré sa mi zlievali do jedného celku.

Hlavu mi zmietali obrovské množstvá otázok, avšak ani jedna z nich neprenikla na povrch. Prečo by niekto študoval literatúru, keď má problém s čítaním? Prečo vynakladať toľko úsilia do niečoho čo nemá zmysel? Nemala som, ale právo vypytovať sa, rovnako tak, ako som nemala právo súdiť. Aj ja som sa predsa nechala ovládať vlastnou rodinou a kráčala som cestou za cudzími snami. Neznášala som medicínu, neznášala som krv a bola som ochotná obetovať celú svoju budúcnosť pre niečo, čo by nikdy nenaplnilo. Presne preto som nevyzvedala, nepýtala sa žiadne otázky a mlčky som si splietala vlastný záver. Záver, ktorý neviedol nikam, no predsa len znamenal viac ako prázdne otázky na ktoré možno neexistuje odpoveď.

„To je všetko," zachrapčala som do ticha, keď môj ukazovák ľahko pohladil písmenka poznámok na poslednej strane.

Seth lenivo otvoril oči, zažmurkal a pokýval hlavou, akoby neisto strebával moje slová. Nebola som si istá, koľko času ubehlo odkedy som sa poslednýkrát pozerala na hodinky, ale moje vnútro zalieval pocit, že som mu čítala celú večnosť.

„Mám to," zamrmlal so zamračeným výrazom v tvári a kým som stihla hocako reagovať z úst sa mu rinuli slová, ktoré som dokonale poznala.

Boli to totiž moje vlastné slová. Z mojich vlastných poznámok. A on ich ľahkovážne opakoval v krátkom obsahu toho, čo si zapamätal.

„Ty..." vydýchla som.

„Počúval som ťa, princezná," prehodil neurčito a prv než môj pohľad zletel späť k jeho tvári, sa posadil a natiahol ruky do všetkých smerov. „Porozmýšľaj, či sa dnes po koncerte nepridáš k nám, pôjdeme to niekam osláviť, čo by bola pre teba skvelá príležitosť znova si užiť," nad významom vlastných slov sa naširoko uškrnul.

„Ja..."

„Porozmýšľaj," zopakoval, akoby vopred tušil, že som sa chystala odmietnuť. Naozaj som netúžila nikam ísť. Nebola som pripravená čeliť realite, kde neexistoval Seth, ktorý ma v noci držal v náručí. Nechcela som stáť tvárou v tvár všetkému, čo som dobre poznala. Fanúšičky. Dievčatá v krátkych sukniach. On a ten pohodový úsmev, ktorým nás všetky pripravuje o dych.