Play Me

49.kapitola

„Zavadziaš," zamumlala som tlačiac si štyri krabice cereálií bližšie k hrudi, aby mi všetky nepopadali na zem. Seth sa unudene opieral o nákupný vozík, v ruke telefón, na perách potmehúdsky úsmev a pohľad upretý mojim smerom.

„Nezavadziam, asistujem," opravil ma a ten dokonalý úsmev na jeho perách sa o čosi rozšíril.

Nevedomky som zavrčala, pustila krabice do košíka a potom ho prudko potiahla k sebe, načo sa Seth vystrel a s pobavením v očiach, pokrútil hlavou. „Niekto nám tu dnes ma zlúúúú náladuuuu," zatiahol spevavým tónom, zatiaľ čo si telefón vsúkal do zadného vrecka čiernych, obtiahnutých džínsov.

„Vtipné," odsekla som a ignorujúc jeho smiech som sa posunula do ďalšej uličky, kde na mňa čakalo veľké množstvo cestovín a instantných polievok. „Keby som vedela, že to takto dopadne, vzala by som so sebou Cartera. Ten by aspoň..."

Nedopovedanú vetu prerušil Seth, ktorý si za mojim chrbtom znechutene odfrkol. „Cartera? Žartuješ princezná? Ten vychudnutý idiot by neodniesol ani polovicu z toho, čo si nakúpila."

Pohľad mi z kvánt cestovín skĺzol späť k nemu a keď som si všimla jeho samoľúby úškrn, musela som nadvihnúť obočie a predstierať začudovanie. „Videl si sa niekedy v zrkadle?"

Zamračil sa a pomaly, akoby sa mi snažil prečítať všetky myšlienky, naklonil hlavu nabok. „Čo sa mi tým snažíš povedať?"

„Domysli si."

Milovala som tých pár sekúnd, kedy som mala nad ním aspoň akú takú prevahu. Milovala som podpichovať ho a milovala som, keď si uvedomil môj úmysel a pery sa mu zvlnili v ďalšom dych berúcom úsmeve.

„Toto od teba nebolo vôbec pekné, princezná," pošepol a hlavou veľmi, veľmi pomaly pokrútil z boku na bok. Poznala som čo sa mu hnalo mysľou ešte skôr než sa stihol pohnúť. Jeden krok mojím smerom, jedna ruka okolo pása, druhá vo vlasoch, tvár milimetre od mojej a na perách stále ten istý úsmev. „...ale ja viem, že moje telo miluješ, takže ti to odpustím."

Bez dychu, bez rozmýšľania, úplne spontánne som natiahla ruku k jeho tvári a opatrne mu odhrnula vlasy z čela. Pravdou bolo, že som toho milovala oveľa viac. Každú maličkosť. Ten čas, keď som pri čítaní knihy zaspala a na druhé ráno som sa budila pod prikrývkou v jeho tuhom objatí. Milovala som, keď hral na gitaru, keď sa mu na tvári mihal zamyslený výraz, keď komponoval pesničky a v pohľade sa mu odrážala hrdosť. Milovala som spontánne bozky na čelo. Z vďaky, pre kávu, pre nachystaný obed, pred spaním. Milovala som toho tak veľa, že som si pomaly začínala uvedomovať, čo skutočne znamená slovo milovať.

„Mali by sme sa pohnúť," vyjachtala som, ale moje nohy vôbec nespolupracovali. Seth sa málinko sklonil, vtisol mi na pery krátky bozk a prv než by som stihla čo i len žmurknúť, odtiahol sa, zanechávajúc za sebou len svoju výnimočnú vôňu a moje rýchlo tlčúce srdce.

„Nie je to divné?" opýtal sa o uličku ďalej, hádžuc do košíka rôzne druhy sladkostí.

„Zjesť toľko cukru? Myslím, že áno," prikývla som, keď na mnou precízne naukladaných potravinách pristálo obrovitánske balenie želé cukríkov. „Nepreháňaš to?"

„Nie toto," pohodil rukou a košík naplnil ďalšou várkou. „Myslím nás dvoch, nakupovanie, normálna činnosť. Sme ako manželský pár, ktorý sa uprostred týždňa rozhodol doplniť zásoby."

„Tebe to príde divné?"

Naďalej som ho zaujato pozorovala, ale tentokrát sa moja zrýchlená činnosť srdca pripisovala úplne inému dôvodu. Celý čas som sa cítila uvoľnene, šťastne, ale po Sethovej otázke mi hruď zovrela čudná emócia, ktorá mi zabraňovala v dýchaní. Seth sa totiž tváril až príliš previnilo, ako keby sa v ňom odohrávalo niečo, čo takmer vôbec nesúviselo s témou, ktorú sme načali.

Napokon nepekne zanadával, pustil do košíka balenie čipsov a rukou si postrapatil vlasy. „Volal som s mamou a... chce ťa stretnúť."

Nedokázala som dýchať, nedokázala som sa čo i len pohnúť a jediné, čo sa mi opakovalo v hlave ako nejaká čarovná formulka, boli jeho slová. Chce ťa stretnúť, chce ťa stretnúť, chce ťa stretnúť. Mama. Jeho mama.

„Ty... ty si jej o mne hovoril?" spýtala som sa priškrtene, s príliš vysokým hlasom.

Seth nadvihol jedno obočie, celú si ma prezrel a potom sa mu cez líca roztiahol úsmev. „Mal som ťa tajiť, princezná?"

„Nie, nie, len..."

Pristúpil ku mne, chytil ma za ruku a nežne mi palcom prešiel cez hánky, akoby sa ma snažil upokojiť, čo sa mu aj darilo. „Nemusíš súhlasiť, nemusíš sa ponáhľať a vôbec si preto nemusíš robiť starosti. Moja mama je len ohromne zvedavá, kto je to dokonalé, tajomné dievča, ktoré ma robí v poslednej dobe tak šťastným."

Ako to robil, že mi zakaždým svojimi slovami vyrazil dych, zatiaľ čo ja som mala problém sa vyjadriť bez toho, aby som sa trápne nezakoktala? Každé jedno slovo sa mi uložilo do pamäti, vrylo do srdca a zanechalo za sebou veľkú stopu. Robila som ho šťastným a presne to robilo šťastnou aj mňa.

„Chcem," vydýchla som, keď sa medzi nami rozniesla ďalšia vlna ticha. „Ibaže ti nemôžem ponúknuť to isté," zahanbene som sklonila hlavu a pohľad mi padol na naše prepletené ruky, prsty zapadajúce jeden medzi druhý. Boli sme uprostred supermarketu, v uličke, kde sa neustále niekto striedal a my dvaja, ako blázni uväznený v momente, ktorý patril len nám. „Ja totiž už nemám rodinu."

Pravda ma našla nepripravenú, ale donútila ma uvedomiť si, že po Meganinej smrti mi naozaj nikto neostal. A možno to tak bolo lepšie. Na svete existovalo nespočetné množstvo ľudí, čo nikdy nepoznali svoje rodiny. Ja som tú svoju poznala, ale už dávno som nepatrila do ich zlatej klietky.

Seth mi zovrel dlane v tých svojich o čosi tuhšie a keď som opätovne dvihla hlavu, naše pohľady splynuli jeden v druhom. Neusmieval sa, nemračil, len ma pozoroval a znova čítal emócie, ktoré som mala vpísané na tvári. „V prvom rade, ty rodinu máš. Trocha divnú, ale je to rodina. Kráľ drámy Drew, Abby, vychudnutý idiot Carter, Evan, ktorý síce toho veľa nenahovorí, ale určite ťa ma rád a v neposlednom rade som tu ja. Ja som tvoja rodina princezná..."

Znova a znova, všetky tie emócie. Búšenie srdca, rozochvené kolená, motýle v brušku. Každým dňom, každou hodinou, minútou a sekundou, intenzívnejšie a intenzívnejšie. Zatvorila som oči, čelo si oprela o jeho rameno a všetky starosti ma pomaly opustili. Presne to som na Sethovi milovala najviac. Dokázal ma prekvapiť svojimi slovami, pripraviť ma o dych a zároveň celkom upokojiť.

„Poďme domov," zašepkala som mu do hrude takmer nečujne, keď ma objal a do vlasov mi vtisol jeden z milióna nevinných bozkov.

Takmer okamžite som zacítila ako po mojom vyjadrení stuhol, svaly sa mu napli a srdce v hrudi rozdunelo, takmer tak rýchlo ako moje. Preto som sa odtiahla a všímajúc si jeho výraz som zo seba dostala tiché : „Čo je...?"

Díval sa na mňa. Dlho, zamyslene, takmer bez dychu. Počítala som sekundy, kým konečne neprehovoril. „Nič," zahuhlal a znova ma krátko pobozkal. „Len si práve povedala, že poďme domov. Nazvala si môj byt svojim domovom."

Nazvala, nevedomky, ale cítila som to tak a výraz na Sethovej tvári ma utvrdzoval v tom, že som cítila správne.

~

Včerajšia časť bola extrémne nudná a ani táto nezmanenala žiadnu výhru. Zrejme vypadávam z cviku, je čas odísť na dôchodok. Nechcem to moc unáhliť, ale zrejme to ani inak nepôjde. Dúfam, že sa vám to aspoň málinko páčilo.

PS: Ďakujem asi v každej jednej kapitole, ale tentokrát to myslím naozaj úprimne z celého srdca. Prekonali sme 50K vzhliadnuti (polovicu som urobila zaručene ja) veľmi si to od vás cením ;) tento príbeh by bez vás nebol.