Play Me

47.kapitola

Nervózne. Presne tak som sa cítila, keď som si nasledujúce slnečné ráno zalievala vrecúško zeleného čaju vriacou vodou. Bolo niečo po deviatej a ja som nehlučne, opatrne a najmä nepozorovane vykĺzla zo Sethovho príjemného objatia, navliekla som si na seba oblečenie a v rovnakej mlčanlivosti som sa stratila v kuchyni. Byt bol ponorený do ticha a jediný zvuk vydávalo narážanie mojich bosých nôh o studenú drevenú podlahu.

Vedela som, že moje obavy boli úplne zbytočné, ale predsa som tomu nedokázala zabrániť. Bála som sa, že s novým ránom príde aj úplne nové rozhodnutie. Ešte stále som však na každom milimetri svojho tela cítila Sethove bozky, opatrné dotyky a každé pošepnuté slovo, ktoré sa v tme odrážalo od stien. Už len pri tej nedbalej spomienke som sa rozochvela a celé vnútro mi zalialo teplo, ktoré sa pomaly šírilo až do oboch líc a spôsobovalo na mojej tvári tu celkom známu červeň.

Niekde hlboko vo mne, v poslednom zákutí mysle, však existoval tichý, takmer nepočuteľný hlások, ktorý mi našepkával, že to možno celé nič neznamenalo. A práve to ma robilo nervóznou. Každou sekundou a každým nádychom som čakala na moment, kedy sa Seth zobudí, povie mi, že nič z toho nemyslel naozaj vážne a nakoniec odíde niekam, kde sa mu podarí nájsť ďalšiu naivnú obeť podobnú mne.

„Nežiadam od teba nič viac, len dôveru."

Jeho slová sa mi nekompromisne ozvali v hlave práve vo chvíli, keď som si hrnček s horúcim čajom pritiahla bližšie k perám. Žiadal ma o dôveru a ja som o pár hodín neskôr nezmyselne postávala v kuchyni a robila som presne to, čo nechcel. Nedôverovala som mu.

„Hlúpa," sykla som sama pre seba, rozčúlene stláčajúc pery k sebe. Moje vlastné myšlienky ma doviedli k stavu pochybovania, ktoré bolo zrejme úplne nepodstatné. Radšej som nemala myslieť, ako myslieť na neopodstatnené obavy.

„Už si skončila rozhovor sama so sebou, alebo mám prísť trocha neskôr?"

Stála som opretá o kuchynskú linku, pohľadom som zamyslene skúmala podlahu a tak bolo celkom očividné, že som sebou preľaknuto trhla. Našťastie som aj v rannej ospalosti dokázala pohotovo dvihnúť druhu ruku a priložiť ju na teplý hrnček, ktorý sa mi nepatrne zachvel v rukách, takže ani jedna kvapka čaju nevzišla navnivoč.

Abby sa uchechtala, zatiaľ čo som sa ja snažila upokojiť zrýchlený rytmus svojho srdca. „Zbláznila si sa? Takmer som zomrela."

Prešla popri mne, roztvorenú dlaň si tlačila na bledé čelo a takmer poslepiačky ohmatávala dvierka chladničky, ktoré sa jej podarilo otvoriť až po pár sekundách snaženia. „Nenávidím tieto rána, ide mi vybuchnúť hlava, necítim si nohy a každý sval na tele na mňa kričí, aby som si ľahla a už nikdy nevstala," mumlala, vyberajúc náhodné vrecko zeleniny a fľašu minerálky. „Už nikdy nebudem piť, ak to znamená takto trpieť..."

„Nehovorila si to aj minule?" opýtala som sa jej, keď si vrecko zeleniny s povzdychom priložila na spánky.

Moju otázku akoby prepočula a s ďalšími bolestnými vzdychmi pokračovala v načatom monológu. „Neviem prečo to robím, dopekla. Nepamätám si takmer nič, celá noc sa mi prehráva pred očami v scénach, ktoré nedávajú zmysel a navyše," málinko stíšila hlas a rovnako ako ja sa chrbtom oprela o linku. „Drew je v mojej posteli a ja netuším ako sa tam dostal."

To, že som po jej vyhlásení ostala mierne v šoku bolo celkom očividné. Takže mi chvíľu trvalo kým som zo seba dokázala vyprodukovať zmysluplnú otázku, bez toho, aby som vykríkla. „Netušíš ako sa tam dostal?"

Abby ľahkovážne pomykala oboma plecami a so zasyčaním si vrecúško presunula na druhú stranu tváre. „Je možné, že by sa tam objavil celkom náhodne?"