Play Me

7.kapitola

Prstami som uhladila okraj čistého papiera, ktorý som zaujato pozorovala už vyše hodiny. Vedľa kôpky papierov ležalo nepoužité čierne pero, farebná ceruzka a sýtoružový zvýrazňovač. Na pokrčených kolenách sa mi na presne stošesťdesiatej strane rozprestierala hrubá učebnica, ktorej text som sa snažila čo najlepšie vstrebať.

Rakovina. To slovo poznal každý človek. Na svete možno ani neexistoval jedinec, ktorý by sa s ním nestretol a mne to slovo naháňalo najväčší strach. Nie však z klinických dôvodov, alebo z číreho strachu so straty života. Toto slovo ma desilo pre celkom iný účel.

Pre klamstvo.

Zhlboka som sa nadýchla, schmatla pero medzi roztrasené prsty a jeho hrot pomaly zložila na nepočmáraný papier. V hlave sa mi prehrávali mamine slová, jej sykot o tom, že si svoje povinnosti musím plniť a tak som sa s ďalším nádychom pustila do písania.

Robila som to každý rok, tlačila som slová na papier, len preto, aby som na tvárach svojich rodičov uvidela ten pyšný výraz. Každý rok, ale musel byť môj príhovor iný, srdečnejší, dlhší a emotívny, akoby tie pred tým neboli.

Ibaže o klamstvách sa nepíše dobre.

Zvyšok bytu bol ponorený do ťaživého ticha, ktoré ma v spomienkach vrátilo späť do doby, kedy som žila sama. Vôbec som sa, ale tomu tichu nečudovala. Bolo šesť hodín večer, sobota a Abby trávila celý deň vo svojej novej práci. Až po čase, teda po ďalšom zazeraní do knihy sa tichom prehnal hlasný smiech a treskot dvier, ktorý ma istým spôsobom upokojil.

Teda až do chvíle kým som si neuvedomila, že Abby neprišla sama.

„Vy to nechápete," vyslovila nahlas, akoby bola v inej miestnosti ako jej návšteva. „Toto je raj."

Ozval sa jeden hlas, ktorý som nedokázala rozpoznať a potom sa všade rozľahol skupinový, chlapčenský smiech.

Nemusela som si nijako domýšľať, aby som pochopila, kto presne je Abbynou návštevou.

„A navyše Ellie je ako také šteniatko," pri započutí svojho mena som sa zamračila, automaticky vystrela a jednu nohu spustila z vysokej postele. „A ja milujem šteniatka. Sú roztomilé, zlaté, chutnučké a dajú sa vycvičiť."

Obočie som skrčila ešte viac, snažiac sa prekonať zvrátené myšlienky, ktoré vo mne Abbyne slová spôsobili. Šteniatko? Vycvičiť?

Pomaly som vstala, nebadateľne prešla až k dverám a nastražila som uši. Nebolo to správanie, ktoré by som vo svojom živote preferovala, ale istá nikým nepochopiteľná časť mňa si jednoducho nemohla pomôcť. A navyše šlo o mňa.

„Nezabúdaj Abbs, že aj šteniatka hryzú."

Ten hlas, tak dokonale chrapľavý a pomalý, mi prenikol až pod hrubý sveter a zahalil celé moje telo do drobnučkých zimomriavok, ktoré spôsobili, že som sa nepatrne zachvela. Nemala som ani tušenia, prečo sa mi tak vryl do pamäti, ale stačila tá jedna celkom nezmyselná veta a ja som si zas a znova prehrávala udalosti z predchádzajúceho večera.

„Presne!" zhíkla Abby celkom prekvapene. „A práve to je na tom to najlepšie!"

„Myslím, že ti nerozumiem," zasmial sa tentokrát Drew, ktorého hlas po včerajšom vystúpení znel zázračne obyčajne, akoby neodspieval hodinu a pol trvajúci koncert.

Zvyšok konverzácie som však nepočula, pretože zanikol v rušnej politickej debate, ktorá sa ozývala z pustenej telky. Trocha sklamane som sa vrátila späť na posteľ k svojim načatím povinnostiam, i keď myšlienky sa rozprúdili všade naokolo. Abby mala pravdu, naozaj som bola ako také stratené šteniatko bez určeného smeru. Študovala som dva odbory. Rodičom som tajila svoju novú spolubývajúcu a pri prvom pokuse o rebéliu som skončila so špinavými šatami, ktoré stáli viac ako minimálna mzda zárobku niektorých ľudí.

Bola som si sama sebe na smiech.

Navyše som v živote nezažila nič šialené, prevratné, skrátka niečo, čo by mi raz a navždy ukázalo, že sa nemusím ničoho báť. Áno, bola som rodená klamárka, možno som mala nespočetné množstvo peňazí a svetlú budúcnosť, ale nič z toho mi nemohlo zaručiť skutočné šťastie a to, čo som v skutočnosti potrebovala.

Možno by som nad tým dokázala uvažovať celé nepotrebné hodiny, ale z úvah a spleti myšlienok ma prebral zvuk zvončeka a Abbyn hlasný výkrik, ktorý museli určite počuť aj susedia. „Ellie, máš návštevu!"

Zháčila som sa. Mozog prestal pracovať, vypovedal službu a všetky dovtedy dokonale poupratované myšlienky sa mi rázom vyparili z hlavy ako gáfor. Ostala som nehybne sedieť na tom istom mieste, s pohľadom upretým na protiľahlú stenu a so srdcom bijúcim až niekde v krku.

Návšteva?

Predstavila som si svoju o hlavu vyššiu mamu, s rukami vbok a s prísnym výrazom na dokonale upravenej, plastickými chirurgami omladenej tvári. Predstavila som si jej ostro rezanú špičku brady, ktorú by po mojom príchode k dverám okamžite vystrela. Dokonca som si predstavila aj hnev v jej zelenomodrých očiach.

„ELLIE!"

Prudko som vstala až ťažká kniha z mojich kolien dopadla na drevenú podlahu a spôsobila hlučný rámus. Ignorovala som to, že sa jej pri páde mierne zalomila väzba a radšej som sa pomalými, neistými krokmi prikradla až k dverám. Nebola som si istá svojou odvahou, svojimi argumentami, ale ak som mala čeliť mame, bolo to lepšie takto skoro ako neskôr.

K vchodovým dverám som musela prejsť aj cez obývačku, kde sa na mojom pohodlnom gauči rozvaľovali členovia skupiny Dark Heroes. Teda aspoň ich značná časť. Nestihla som po nich ani prebehnúť pohľadom, keď mi oči zablúdili na vysokú postavu postávajúcu za vonkajším prahom dverí. Mal na sebe čierne nohavice, bielu košeľu s gombíkmi zapnutými až ku krku a s rukávmi vyhrnutými k lakťom. Na tvár sa mu predral zmätený pohľad, ktorým nechápavo preskakoval z Abby na mňa, a zase naopak.

Abby sa opierala o kovový rám ťažkých dverí, ruky mala prekrížené na hrudi a keď si všimla moju prítomnosť mierne sa vystrela. „Kto je tento týpek, Ellie?"

Niečo vo mne čudne zabolelo. „To je Leo..." sklopila som zrak, zatla ruky do pästí a urobila ďalší nepotrebný krok ich smerom. „Môj snúbenec."

~

Bubny poprosím, konečne som sa k niečomu dokopala. Je to síce krátke, ale veľmi podstatné, teda aspoň v mojej hlave. Pevne verím, že ste boli celkom trpezlivé! A maturantom to dúfam dobre dopadlo. Ja ani neviem, kde mi hlava stojí... momentálne.