Play Me

37.kapitola

„To je dosť na hovno," zamumlala Abby potom ako som jej v krátkom päť minútovom monológu zhrnula celý rozhovor s mamou. Sedela v tureckom sede vedľa mňa na pohovke, ktorá už nepatrila ani jednej z nás, v ruke držala balíček čipsov a obe sme sa dívali niekam do prázdna.

V podobnom stave ma našla aj keď sa vrátila domov. Nehybne som sedela uprostred gauča, ruky pri tele, pohľad upretý nikam a celý byt ponorený do tmy. Najprv sa na mňa vrhla, silno ma objala, dookola opakovala, že jej je ľúto to, čo sa stalo s Codym a potom svoje zovretie ešte spevnila.

Rozhostilo sa medzi nami pokojné ticho, ktoré som prerušila takmer nečujným šepotom. „Je mi to ľúto."

A naozaj bolo.

Abby sa na tvári zrodil priateľský úsmev, natiahla ku mne ruku a keď nám zapadli prsty medzi prsty, ľahkovážne mykla plecom. „Si skvelá kamarátka, Ellie, skvelá osoba a akokoľvek sa rozhodneš, budem ťa v tom podporovať."

Kútiky pier sa mi nadvihli v úsmeve a telo zaplavil chvíľkový pokoj. „Čo bude ďalej ?"

Nebola to len otázka pre ňu, ale najmä pre mňa a pre všetky tie myšlienky, ktoré mi bezprostredne prúdili hlavou. Bála som sa. Hrozne som sa bála, že nech bude moje rozhodnutie akékoľvek. Vždy bude istým spôsobom nesprávne. Istým spôsobom zvrátené. Nemohla som sa vrátiť, no nemohla som zostať na tom istom mieste a všetky riešenia sa zdali byť nevhodné.

Abby náhle vstala, vytrhla ruku z mojej a stratila sa vo svojej izbe, kde strávila niekoľko minút. Keď sa vrátila, tvár mala vkresanú do kamenného výrazu a pery v malom, nevinnom úsmeve. „Viem, že som tu bývala len mesiac, ale tvoju pohostinnosť si budem navždy vážiť a preto sa mi zdá spravodlivé, keď ti dám toto," zo zadného vrecka džínsov vytiahla obálku, ktorú mi ihneď bez okolkov podala.

Nemusela som byť veštec, aby som presne vedela, čo v tej obálke bolo. „Abby, to nemôžem prijať."

„Musíš," opravila ma, urobila krok vpred a s hlasným povzdychom dopadla na miesto vedľa mňa. „Nie je to veľa, v podstate všetko, čo mám, ale môže to byť istý začiatok niečoho. No nie?"

Pomaly som prikývla a očami naďalej sledovala hrubú obálku vo svojich dlaniach. Mohol to byť začiatok niečoho nového, alebo koniec niečoho dobrého. V hlave sa mi znova prehrávali mamine slová, náš predchádzajúci rozhovor a s ním aj detaily, ktoré mi nedávali zmysel. Detaily na ktoré som sa jednoducho musela opýtať. „Kde pracuješ, Abby?" spýtala som sa zdvíhajúc pohľad a upriamujúc ho na jej bledú tvár.

Nepatrne sa striasla, ramená jej oťaželi a keď nimi pohla vyzerala nesmierne unavene. „Niektoré veci je lepšie nevedieť, Ellie." Nič viac nepovedala, len si oprela hlavu o moje rameno a z pier jej unikol ďalší povzdych. „Som si istá, že spolu vymyslíme niečo, čo nás obe vyvlečie z týchto sračiek."

~

Prvýkrát za niekoľkoročnú školskú dochádzku som sa na teste nedokázala sústrediť. Odpovede nedávali zmysel, otázky boli pridlhé a čas na rozmerných hodinách visiacich na stene sa posúval nenávratnou rýchlosťou vpred. Chvela som sa, v bruchu sa mi šíril stres a pohľad na všetkých okolo mňa, vo mne spôsoboval paniku. Obrovskú prednáškovú sálu napĺňali zvuky písania, škrtania, povzdychov a kašľa. Všetko, čo ma v tej chvíli rušilo.

Seth si namiesto testu vybavil ústnu skúšku, ktorá ho čakala hneď potom ako naše testy skončili na obrovskej katedre.

Nemala som dobrý pocit, keď som zakrúžkovala poslednú odpoveď a podala hárok profesorke, ani keď som v sprievode ostatných vyšla na chodbu, kde sa okamžite spustila nekonečná vrava o správnych odpovediach. Už tam stál. Opieral sa o stenu. Celý v čiernom. S rozcuchanými vlasmi a zmäteným výrazom na dokonalej tvári. Pohľad upieral na mňa, peru si drvil medzi zubami a keď som k nemu pristúpila, mierne sa uvoľnil. „Ako to išlo, princezná?"