Play Me

36.kapitola

Nestihla som za sebou ani poriadne zatvoriť dvere a do nosa ma okamžite udrel ťažký, ale predsa len známy parfum. Všetky zlé pocity, ktoré ma prenasledovali cestou späť sa vrátili a s nimi aj zrýchlený tlkot srdca a vedomie, že som nemala kam ujsť.

Prvé čo mi padlo do očí boli jej polodlhé tmavohnedé vlasy prehodené cez úzke plecia. Sedela na gauči v obývačke, jedna noha prehodená cez druhú a medzi prstami zvierala zapálenú cigaretu, ktorú si opatrne prikladala k zväčšeným perám. Zrak automaticky presunula z mojej tváre na cestovný kufor, ktorý som ešte stále ťahala za sebou, a potom znova na mňa. „Návrat stratenej dcéry."

Jej prítomnosť ma prekvapila a tak som ostala len nemo civieť pred seba, zatiaľ čo ona bez zbytočných emócií pokračovala. „Čo to máš preboha na sebe Elizabeth?"

Hlavu som sklopila k zemi a pohľad uprela na svoje čierne džínsy, vyťahaný šedý sveter a pohodlné tenisky. Možno som nevyzerala ako modelka z časopisov, ktoré mama úpenlivo sledovala, ale cítila som sa pohodlne. „O... oblečenie," vyjachtala som.

„Oblečenie?" spýtala sa s vysokým tónom, akoby som jej povedala niečo extrémne vtipné. „Vyzeráš ako bezdomovkyňa."

Panikárila som, ruky sa mi triasli a každý nádych bol o čosi ťažší než ten predchádzajúci. Dívala sa totiž na mňa akoby presne vedela, čo som posledné dni robila a s kým. Akoby poznala každý detail vecí, čo som zamlčiavala. Jej ďalšie slová mi to potvrdili. „Ako bolo v Santa Barbare?"

Prestúpila som z nohy na nohu, uvoľnila zovretie ruky na rukoväti kufra a jazykom som si prešla po suchých perách. „Komu si zaplatila, aby ma sledoval?"

Miestnosť naplnil jej pobavený, falošný smiech a keď zaklonila hlavu vlasy jej padli na chrbát. „Čo ak poviem, že som im zaplatila všetkým?"

Pokrútila som hlavou, tvár skrivila do zhnusenej grimasy a aj napriek tomu, že mi jej slová na malý moment vyrazili dych, neverila som, že by bol niekto z mojich priateľov schopný niečoho takého. „Čo tu vlastne robíš?"

Mama sa málinko usmiala, pritiahla si cigaretu k perám, potiahla, vydýchla a pokojne sa oprela o kožené operadlo gauča. „Pobaľ si svoje veci, za pár hodín odlietame domov."

Zmeravela som, ale môj pohľad ostal stále ukotvený na nej. Dokonalá tvár, dokonalý mejkap, dokonalé oblečenie. Vyzerala o pár desiatok rokov mladšie, honosnejšie a rozhodne sofistikovanejšie, ako ženy v jej veku. Aj napriek týmto detailom som na nej vnímala, len nespočetné množstvo drahých plastických operácií, hodín strávených v soláriu a márny čas prežitý nakupovaním. Žiarila z nej faloš a precíznosť, ktorú som odrazu nemohla ani vystáť. Nebola som ako ona. Nebola som dokonalá bábika žijúca v kartónovej krabičke. Bola som Ellie. Obyčajná, nešikovná, nevýnimočná.

„Nie."

Slovo, ktoré bolo vždy ťažké vysloviť v podobných situáciách mi v tom momente vykĺzlo z pier pomerne ľahko. Nechcela som sa vrátiť domov, pretože som žiaden domov nemala.

Mama sa rázom vystrela, cigaretu zahasila v poháriku kávy, ktorý som si dovtedy nevšimla a šokovane nadvihla obočie. „Ako to myslíš, nie, Elizabeth?"

„Nevrátim sa domov," odvetila som stroho, cítiac ako ma vlastné slová tešia.

„Nebudem sa opakovať," zavrčala, naprávajúc si lem drahej tmavej sukne a pomaly stavajúc na nohy. „Choď si pobaliť svoje veci, odchádzame."

Zopakovala som to isté slovo, ktorého som sa vždy tak úpenlivo bála. Neplánovala som ísť nikam. „Zajtra mám dôležitý test."

Znova nadvihla obočie, tvárou jej prešiel tieň a v očiach sa odrážala zlosť. „Test z čoho? Z predmetov na ktoré nechodíš, alebo z literatúry?"