Girl like boys

Rozlúčka

Mám 10 minút kým dojdem na naše miesto. Zatiaľ Vám o sebe niečo poviem. Volám sa Ema Sinderová, mám 17 rokov a milujem futbal. Už keď som mala 5 rokov ma Louis učil hrať. Odvtedy futbal milujem. Žijem so svojou mamou Rose ktorá má 39 rokov a s o 2 roky starším bratom Louisom. Ako som už spomínala otec od nás odišiel krátko po mojom narodení. Raz som mala priateľa ale rozišli sme sa. Ublížil mi. Motal mi hlavu a potom? Potom odišiel za inou. 

Už som bola pri vchode na futbalové ihrisko a už z diaľky som vydela bandu ktorá mi neskutočne bude chýbať. Išla som pomaly k ním. Ako prvý si ma všimol Jack. Hneď sa za mnou rozbehol nad čím som sa len pousmiala. Keď bol Jack asi v polovine cesty ostatný si ma všimly tiež. Skočil na mňa ako besný pes, na čo sme sa zvalili do trávy. Zasmiala som sa. "Zlez zo mňa inač si môžeš začať kopať hrob." Povedala som priškrteným hlasom. Načo sa zasmial a postavil sa zo mňa. Podal mi ruku ktorú som ochotne prijala.

Keď som sa postavila už pri nás boli aj ostatný. Usmiala som sa a postupne ich vystískala. Bena, Marka, Eliota, Matta(Meta), Thomasa a Petra(Pítra).Po chvíľke sa Thomas ozval: "Nerozmyslela si to tvoja mama, čo?" Smutne som sa na ňho pozrela a zakrútila hlavou. Nastala ticho ktoré som po chvíľke prerušila: "Budeme tu len stáť alebo si ideme zahrať." , usmiala som sa na nich. Všetci súhlasili tak sme sa rozdelili na dva tými po štyroch. Možno si poviete že je to málo, ale mi nehráme len futbal mi si popritom robíme zle a zabávame sa. Po troch hodinách šaškovania sme sa zvalili do trávy. "Budete mi chýbať chalani." povedala som úprimne. "Aj ty nám" povedali zborovo na čom sme sa všetci zasmiali. Slova sa ujal Mark: "Kto nás bude urážať a robiť z nás bábovki" pousmiala som sa nad tým. " Vás nikto bábovkami robiť nemúsí, vy nimi jednoducho ste", uškrniem sa a vyplazím mu jazyk. Takto spomináme asi 20 minút kým nedojde čas ísť domov.

Povzdychnem si a postavím sa načo zareagujú aj oni a postavia sa. Ku každému pristúpim a rozdrvím ich v mojom objati. Samozrejme sa to nezaobišlo bez pár sľz. Keď som sa už chcela pobrať domov vtiahli ma do skupinového objatia. Tlmene som sa zasmiala do Thomasovej mikiny. Po chvíľi už bolo naozaj načase ísť tak ich pustim. Smutne sa na nich pozriem: "Držte sa, a nerobte tu bezo mňa zlobu" poviem a vyberem sa domov. Pri bráne sa ešte na nich otočim "Zbohom" poviem si sama pre seba a rozbehnem sa domov.

Ahojte!

Je tu rovno druhá čásť, lebo sa už nemožem dočkať kedy bude Ema drzá a vynaliezavá. Viem že sa vám možno tento príbeh pačiť nebude ale tak za pokus to stojí. Ale určite mi to dajte keď tak vedieť. Za votes a com ďakejem:)...

Margoo