Girl like boys

List

Drahá Emčika a drahý Louis,

Ak toto čítate pravdepodobne už nežijem. Mal som rakovinu 2. stupňa. Ja viem, mal som Vám to povedať  ale...ale ja nechcel som. Nechcel som Vás vidieť ako sa kôli mne trápite. Snažil som sa s Vami držať krok, tak aby ste si nič nevšimli aj keď mám pocit že ty Emčika, si to niekedy videla. Že som tak trochu zaostával. 

Mám Vás strašne rád a nikdy na Vás nezabudnem. Mám s Vami toľko spomienok ako s nikým. Pamätáte si ako sme si stavali vlastný domček na strome v lese? A jak som si zatlkol prst do dreva? To bola bolesť a potom sme museli isť domov ,vymýšlať a vysvetlovať mojej mame čo sa stalo aby nevedela o našom domčeku. Alebo keď sme si každý kúpili 50 ruži a rozdávali ich na MDŽ? alebo ako sme pozorovali hviezdy z nášho kopca. 

Bude mi to chýbať. Ja viem že ma teraz chcete zabiť ale dobrá správa. Už to za Vás spravila rakovina. Haha. To bol dosť zlý vtip, však ale vy viete že ja a vtipy to nejde dokopy. Pamätám si ako sme ti Emčika kúpili s Louisom škrečka keď si mala 10 rokov. A vydržal ti až deň. Ktorý debil dá na balkón klietku so škrečkom na celý deň kde praží slnko? Haha. No ale koniec spomienok, chcel by som Vás o niečo požiadať. Moja mama o tom vie. Chcel by som aby ste ma pochovali na kopci. Veď viete že to bolo moje najoblubeňejšie miesto. A ešte o jednu vec. Nikdy na mňa nezabudnite, lebo ja nezabudnem a budem na Vás davať pozor. Hlavne na Teba Emčika, ty neplecha. Hlavne neprestávaj s futbalom a daj za mňa aspoň 100 gólov. Škoda že sme si už nestihli zahrať. Louis dávaj na ňu pozor a aj na seba. Najdi si dievča ktoré budeš milovať aspoň tak ako ona Teba. 

To platí aj o tebe Emčika moja. Boli ste moja rodina. Moji súrodenci ktorých som nikdy nemal a vy ste mi to plne vynahradili na boli so mnou cez všetky moje nálady. Teraz vravím ako niaka baba. Louis vezmi si môj ¸,denník, a Emčike nechaj ten Váš, veď v nich je to isté. 

Budete mi strašne chýbať. Ľúbim Vás (aj teba Loui :D).

Váš Shonko. 

...

Privoňala som si k listu. Stále voňal po ňom aj keď sa vôňa pomaly vytrácala. Bol to zvyk vždy keď sme si písali listy navoňali sme ho našimi parfém-my. Slzy mi neúprosne padali z oči vo veľkých kvapkách. Vložila som list naspäť aby sa nezničil a pozrela na našu spoločnú fotku. Zavrela som oči a spomínala. 

Flashback:

"No ták chalani neblbnite a stojte normálne?" bola som už vytočená. Chcela som si s nimi spraviť ďalšiu fotku na pamiatku a ty idioti stále vymýšľajú. "Chalani! Okamžite sa postavte pred ten foťak a poďte sa už odfotiť nech to máme za sebou a nezabudneme." zakričala som na nich naštvane. Prekvapene sa na mňa pozreli ale postavili sa pred foťak. Nastavila som časovač na 15 sekúnd a utekala za nimi. Zostávalo 5 sekund keď si ma Shon prehodil cez rameno a Louis skočil na zem. 

End Flashback 

Takže tá fotka vyzerala tak že ja som tam prehodená cez plece, Shon sa tam velice smeje a Louisa ma omotaného okolo nôh ktorý ma zavreté oči a samoľúbo sa usmieva. (snáď viete ako to myslím :)) Musela som sa nad tým pousmiať ale aj tak mi z očí stále padali slzy. Aké by to bolo keby nemal rakovinu a bol by tu s nami? a aké by t..pocítila som na sebe pohľad tak som sa rozhliedla a pohľadom zastavila pri dverách. "Čo tu robíš?" spýtala som sa tichým hlasom až som si myslela že ma nepočul. "Priniesol som ti macíkov," (lucipuci__021 :)) roskošne sa zatváril a podišiel ku mne. "Prečo plačeš?" spýtal sa. "To nič. Niečo mi padlo do oka." povedala som a začala som si šúchať oko aby to bolo vieruhodnejšie ale keď mám svoju slabú chvílku som amaterna klamárka. Len prekrútil očami. " A čo také?" 

"Spomienka." 

Margoo