★Unikát★

★12. kapitola★

Jedla som tousty a pila kávu. Čítala som si fyziku a dúfala, že sa mi dostane do hlavy, ale moja hlava bola akosi plná.

„Teraz sa učíš?" Hovoril Justin a otváral chladničku.

„Len si to čítam. Možno ma vyvolá."

„Dnes tu nie je. Namiesto fyziky máme telocvik a trénujeme na volleybal." Hovoril akoby nič a vzal si môj posledný toust.

„Hej. To boli moje raňajky."

„Vďaka za ponúknutie, sestrička."
Cez noc ho jeho blbá nálada akosi prešla a ja som bola rada. Aspoň nebol odporný.

Nasadli sme do auta a vyrazili do oblúbenej školy. Túžila som však po jednom, aby zhorela čo najrýchlejšie, ale nestalo sa tak, pretože o pár minút som v nej sedela.

„Napíšeme si menšiu písomku z francúštiny." Povedala staršia profesorka a priam sa vyžívala vo svojej situácie, pretože my sme namietali.

„Prosím. Dnes nie. Dnes sme písali tri neohlásené písomky a štvrtú by sme nezvládli." Začal protestovať Benjamin a my sme ho podporovali.

„Ľutujem. Musíte mať nejaké známky."

„Pozrime si film. Prosím. Po francúzsky." Ozvala sa Soph.

„Na budúcu hodinu bude film, ale dnes moji zlatý, píšeme písomku."

Francúzština bola moja druhá slabá stránka. Najskôr matika a hneď za ňou francúzština. Na čo by mi vlastne bola? Veď sa netrepem do Paríža..

„Och môj ty Bože.." Hovorila som kráčajúc do telocvične.

„Buď ticho." Ozvala sa asi po tretí raz Soph.

„Hľadá sa Tajomná kráska. Výhra je tisíc dolárov!"

Buchla do mňa a pridala do kroku, ale ja som ju ako inak dobehla.

„Môžeš byť bohatá."

„Nechcem byť bohatá, nechcem byť slávna. Jasné??! Chcem to byť len ja." Bola zúfalá.

„Chápem. Len som si myslela, že.."

„Nemysli! Prosím."

Chcela som len, aby bola šťastná, ale ona asi bola šťastná takto.

„Chcem dva tími po šiestich." Zahlásil telocvikár a ja som zaujala svoje čestné miesto na lavičke.

Takmer všetci hrali buď volleybal alebo si kopali na ihrisku futbalku, len ja ako taká talentovaná som pretáčala body. Nebola som najšikovnejšia v športoch. Fajn. Bola som úplné drevo. Ja a šport je niečo ako voda a oheň. Ani jedno nejde do kopy. Vedela som to ja a vedeli to aj všetci...

„Zas leňošíte Lainelová?" Postavil sa predo mňa telocvikár.

„No ja... Rátam body a sledujem hru. Učím sa od najlepších."

„Prečo nehráte?"

Profesor sa snažil byť prísny, aby zhotovil tie najlepšie športové tími, legendy. Ale bol to fajn človek.

„V prvom ročníku ma takmer zabila lopta a potom oni, pretože som kazila hru, ale tu ma nikto nechce zabiť. Je to tu také bezpečné." Hladkala som lavičku a sledovala hru.

„Pokojne choďte domov. Toto je i tak posledná hodina."

„Och. To naozaj?"

„Áno. Prechádzka je pre vás bezpečný šport."