★Unikát★

★24. kapitola★

Ležala som na zemi. Počula som kroky. Všimla som si osobu, ktorá sa ku nám približovala. Nie, približovala sa ku mne. Bol to Mason. Zdvyhol ma zo zeme a díval sa mi do očí.

„Prepáč.” Pošepkal mi a otočil sa mi chrbtom.

Kráčal ku tej skupinke. Vyzeral tak odhodlane a nahnevane. Justin sa tiež postavil, až som sa čudovala, že dokáže stáť. Začali sa všetci biť. Všetci do jedného a ja som nemohla nič urobiť. Nedokázala som sa ani pohnúť a každý jeden nádych bol namáhavý a vyčerpávajúci. Zastavil ich až zvuk majákov. Blížili sa policajti. Muži zákona. Všetci sa rozbehli preč. Justin vyskočil na veľký kontainer a Mason išiel ku mne.

„Ideme čo najrýchlejšie.” Povedal a ťahal ma za ruku.

Justin ma vytiahol ku sebe. Vyliezli na rebrík a ja som sa dívala na dva policajné autá, ktoré zabáčali do uličky ku nám.

„Nevládzem.” Pošepkala som a oprela sa o rebrík.

„Val! To dáš!! Počuješ! Si silná!” Kričal Justin a podával mi ruku.

Vyliezla som asi tri schodíky a potom ma vytiahli. Boli sme na streche baru. Sadla som si na zem, lenže ma bolel trup a preto som si lahla.

Pozorovala som hviezdy. Boli tak blízko, no zároveň tak ďaleko.

Prišiel ku mne Mason. Sadol si a zdvyhol moju hlavu. Mala som ju položenú v jeho lone.

„Justin zoženie pomoc.” Povedal a díval sa na mňa.

Len vtedy som si všimla, že mal rozbitú spodnú peru.

„Val!! Val! Počuješ?!” Drgal do mňa a ja som zavrela oči.

Moje plúca boli slabé a srdce vyčerpané... Bola som slabá. Slabá aj na nádych.

…

„Čo sa tam stalo?” Spýtala som sa Justina, keď som sa doma prebrala.

„Nepa..”

On išiel na to takto?! Fajn..

„Pamätám si to dosť dobre! Prečo ťa mlátili?!” Bola som nahnevaná. Tým úderom do môjho trupu som prišla o dych, ktorý sa mi nemusel vrátiť.

„Do toho sa nestaraj, Val. Je to moja vec.”

Pozrela som sa na neho neveriacky a nahnevane.

„Justin! To nemyslíš vážne!“

„Dlhujem im nejaké prachy.”

Nevedela som, že potreboval peniaze. Nevedela som dokonca ani na čo ich potrebuje.

„Koľko.”

„Nie veľa.”

„Justin!”

„Dva litre! Spokojná?!”

„Ty si si od nich požičal dvetisíc dolárov?! Si normálny!?”

„Hrali sme poker a akosi som nemal šťastie.”

„Už minule si sľúbil, že nebudeš hrať ten blbý poker!” Vyletela som na neho ako šialená harpia.

„Valentine, ukľudni sa.”

Stála som pred ním a div, že som mu nestrelila facku. Musela som sa však ovládať, pretože všetci spali.

„Ja, že sa mám ukľudniť? Včera ťa takmer zabili a ak im nedáš tie sprosté prachy, tak nás zabijú oboch!”

„Lenže ak by si tam včera neliezla, tak..”

„Takže je moja vina, že ťa včera dobili?!? Tak prepáč!!” Otočila som sa, lenže ma chytil za lakeť a otočil nazad ku sebe.