★Unikát★

★21. kapitola★

Mierila som ku stolu, pri ktorom sedeli možno piati tridsiatnici. Mali na sebe drahé obleky a o niečom dôležitom rokovali. Vyzerali vážne a dôležito.

V ruke som držala fľašu drahého šampusu a modlila sa, aby som nespadla.

Priblížila som sa ku nim a všetci na mňa upriami svoj pohľad a mne to bolo naozaj nepríjemné.
Naliala som im šampus a poriadne dýchala.

„Pokiaľ viem, tak sme si objednali.." Začal jeden z nich a priam si vychutnával svoje postavenie.

„Veď ju nechaj. Je to len dieťa." Skočil mu do toho druhý muž.

Naozaj povedal dieťa?!? Urazilo ma to, ale nemohla som na to nič povedať. Len som odkráčala rýchlym tempom do zadu, ale zachytil ma môj nadriadený.

„Na dnes si daj pohov Lainelová." Povedal a premeriaval si ma pohľadom.

„Nič som predsa neurobila."

„Dnes si tu zbytočná. Príď zajtra o hodinu skôr."

Toho chlapa som neznášala, ale nemohla som mu odvrávať.

„Zajtra mám predsa voľno, pretož.." Koktala som zo seba každé jedno slovo.

„Na to zabudni. O ničom neviem."

Len som si povzdychla a išla sa prezliecť do šatne. Vyzliekla som si krátku elastickú čiernu sukňu, ktorá bola tak krátka, že absolútne nič nezakrývala. Rozgombíkovala som si bielu košeľu a vyzula si asi päťdesiat centimetrové podpädky. Hneď mi bolo lepšie. Vlasy som mala v drdoli a v predu mi kus trčali. Mala som vyzerať ako kočka, čo v preklade znamená kurva. Obliekla som sa a vyšla som do tmavého večera.

Vytočila som Soph číslo a dúfala, že mi zdvyhne.

„Už si skončila?" Bola v bare, pretože sa snažila prekričať hlasnú hudbu.

„Hej. Dnes som bola zbytočná."

„A čo ľudia?"

„Banda bohatých zazobancov. Čiže tak ako vždy."

Bola to moja nová brigáda. Robila som čašníčku v nóbl špičkovom a hlavne drahom podniku.

„Dúfam, že čakáš na Justina." Jej hlas odrazu znel znepokojene.

„Nie. Idem kúpiť darček Masonovi. Vianoce sa blížia a mne neostáva veľa času."

„Val!! Je deväť hodín a najväčšia tma! Vonka sa pohybujú kriminálnici! Svet je.."

„Ja viem. Svet je nebezpečný. Veď sa nebojím."

„A preto mi voláš?"

„Fajn. Nebojím sa, keď s tebou volám."

„Ách... Dúfam, že zajtra prídeš. Je piatok."

„Zajtra nemôžem. Akosi sa mi to vymklo spod kontroli a na zajtra ma potrebujú."

„Mason sa určite poteší."

„Ja viem. Zajtra máme výročie. Už je to mesiac.."

„Val! Dobre si uvedom, čo robíš." Povedala a ja som zložila.

Nevolala som jej preto, aby som sa s ňou pohádala a priznala jej, že má pravdu.

Pristúpila som ku stánku a vybrala si peňaženku.

„Poprosím vás dva lístky na hokej."

„Ktorý zápas?" Spýtala sa milá pani v stánku.

„Nó.. Hrajú až dvadsiatého deviateho." Dúfala som, že sa lístky nevypredali.