★Unikát★

★13. kapitola★

Chcela som si obliecť niečo, čo by stálo naozaj za to, ale nedokázala som to. Neodolala som svojom tmavým džínsom, ktoré boli roztrhané a čiernemu tielko, na ktoré som si nahodila červenú károvanú košeľu. Vlasy som si nechala rozpustené a na krk som si hodila retiazku. Bolo to jednoduché, ale bola som to ja. Na nikoho som sa nehrala či som nikoho nekopírovala. Na nohy som si obula obľúbené staré tenisky a vzala som si menšiu kabelku, do ktorej som si dala peňaženku, mobil a kľúče.

„Kam ideš? A kde si vlastne bola?" Akurát pri obrubníku zaparkoval Justin.

„Idem do posilky."

„Mám ťa hodiť?" Jeho ochota zviesť ma bola šokantná.

„Naozaj?"

„Nie." Zasmial sa.

„Prosím..." Prosíkala som dlho až do vtedy, kým som ho nezlomila úplne a obaja sme nesedeli v aute.

„Prečo si odišla zo školy?"

„Pustil ma profesor. Vraj taký talent nemohol nepustiť." Hovorila som sarkasticky.

„Chápem a priviezol ťa Ben."

„Ó už sa to roznieslo?"

„Takže ste zakopali vojnové sekery?"

„Ja rozhodne nie."

„Mám po teba večer prísť?"

„Nie." Povzdychla som si. Bol to naozaj dlhý a hlboký povzdych.

„Fakt?"

„Mám rande. Prídem o jedenástej."

„Myslíš, že dnes príde?"

Buchla som ho do ramena až sme na chvíľu vybočili z cesty.

„To nebolo nutné."

„Ja viem." Uškrnula som sa.

Konečne zastavil pri vchode a ja som mohla vystúpiť.

„Maj sa. A neurob bordel." Zasmiala som sa a kráčala do vnútra.

„Ahoj Soph. Prišla si aj ty?" Zašla som do našej šatne a prezliekla sa do bieleho trička.

„Hej. Večer idem do baru."

„Teraz si prišla?"

„Nie. Prišla som po škole."

Sadli sme si na stoličky a zapli si film. Robili sme to vždy, keď sme už boli zúfalo unavené.

„Večer mám rande."

„Viem. Bol tu Mason. Chcel sa uistiť či platí rande."

Usmiala som sa a ona ma buchla.

„Tento typ úsmevu poznám. Úsmev typu šťastý blázon je tu. Takto sa pri ňom nešker moja, ešte si ho odplašíš." Zasmiala sa a ďalej sa venovala filmu.

...

„Ak by náhodou neprišiel, tak mi zavolaj a ja po teba prídem." Hovorila ustarostene Soph, keď sme zamikali posilku.

„On určite príde." Ubezpečovala som ju a rovnako som ubezpečovala aj seba.

Nikto mi neveril, že mám rande a dokonca s Masonom.

„Tak ja už idem." Objala ma a nasadla do svojho auta.

Ja som ešte chvíľku stála až som si sadla na obrubník a naďalej ho čakala. Neskôr som si všimla siluetu postavy, ktorá sa ku mne blížila. Bol to on. Kto iný by to bol.