★Unikát★

★30. kapitola★

Pre všetky moje verné, vytrvalé a úžasné čiateľky mám menšiu informáciu :) Kedže je toto už neuveriteľná 30. kapitola, tak som sa rozhodla že urobím menšie, snáď príjemné, prekvapenie :) Od prvej kapitoly je príbeh písaný spred roka a od tejto kapitoly to je už po roku, niečo ako "prítomnosť" ... Snáď ste sa v deji nestratili :) prajem príjemné čítanie a dúfam, že sa vám príbeh bude naďalej páčiť♥♥♥

„...preto vám všetkým ďakujem, že ste mi venovali pozornosť a dúfam, že sa rozhodnete správne." Hovoril mladý sympatický a vysmiaty muž. Psychológ.

Všetci v telocvični zatlieskali a ja som si skladala slúchadlá a ukladala ich do tašky.

„Zasa si nepočúvala." Napomenula ma opäť Soph.

„Počúvala som." Opäť som zaklamala.

„Mala si počúvať psychológa a nie hudbu."

Len som sa uškrnula a postavila sa. Ruksak som si prehodila cez plece a chcela ísť von, ale Soph ma potiahla za kapucňu a tak som musela zastaviť.

„Ideme si po brožúrky." Hovorila milo a podišli sme ku stolu a pobrali si asi z každého kusu papiera.

Tá kopa bola ťažká. Naozaj ťažká, ale nemohla som sa sťažovať.

„Už môžeme ísť?" Spýtala som sa znudene.

„Teraz už hej. Mám ťa odviesť domov? Justin sa ešte vypytuje."

„Prejdem sa. Potrebujem si všetko premyslieť ešte raz."

„Val, mojim otázkam sa i tak nevyhneš." Pripomenula mi.

„Ja viem, ale zatiaľ sa mi darí."

„Sme v maturitnom ročníku tak sa začni učiť a nestrácaj čas s Masonom."

Len som prekrútila očami a vyšla som von.

Bola pravda, že sme boli v maturitnom ročníku. Boli sme štvrtáčky a nás čakal maturitný ples a čo bolo najhoršie, čakal nás výber univerzít. Akosi som nevedela, kde zakotviť.

Vyšli sme zo školy a moje oči si niečo všimli. Skôr niekoho. Pri pohľade na neho som sa roztápala a na nič nemyslela. Videla som stáť pri aute Masona s jednou červenou ružou.

Na každé naše stretnutie mi vždy priniesol jednu červenú ružu..

Pozrela som sa na neho s úsmevom. Zhodila som zo seba ruksak a brožúrky som čo najrýchlejšie podala Soph. Neváhala som ani sekundu a rozbehla som sa za ním. Skočila som na neho a pobozkala ho.

Chýbal mi a veľmi. Nevideli sme sa týždeň. Dlhý a náročný týždeň, ktorý ma zabíjal.

Všetci sa na nás dívali a všetkým chodila po mysli jedna vec. Ako môže byť taký sexi bohatý chalan s takou nulou? Pre všetkých som bola zlatokopka, ale ich názory ma nezaujímali.

„Ahój zlatko." Hovoril so smiechom.

„Mal si prísť až v nedeľu večer."

„Mám odísť?"

Len som sa usmiala.

„Ahoj Mason." Pozdravila ho Soph a drgla do mňa.