★Unikát★

★34. kapitola★

„Zveziem ťa domov?” Spýtala sa ma Soph, keď sme stáli pri skrinkách.

„Idem s Masonom.”

Obliekla som si koženku a okolo krku si dala šál. Vonka bolo krásne novembrové počasie.

Vyšli sme von a dívala som sa všade naokolo, ale nikde som ho nevidela.

„Si si istá, že príde?” Spýtala sa ustarostene a s pochybami.

„Len kus mešká.”

Síce na moju esemesku neodpísal, ale ja som dúfala, že príde.

Soph odišla. Odišla presne tak isto ako všetci študenti. Na parkovisku bolo odrazu ticho a prázdno. Bola som tam sama. Sama ako prst.

„Meškám, prepáč.” Ospravedlnil sa, keď prišiel a opatrne ma objal. Bál sa a rovnako som sa bála aj ja.

„To nič.”

Nastúpila som si do auta a on sa na mňa pozrel.

„Hľadal som ťa aj v podniku, ale povedali mi, že už tam nepracuješ.” Hovoril a konečne sme sa pohli. Ani som nevedela kam ideme.

„Dala som výpoveď. Musím sa pripravovať na skúšky a môj zdravotný stav nie je najlepší.” Dívala som sa len pred seba.

Pohľad na neho by ma bolel.

„Aha. Do nemoc..”

„Teraz o tom nehovorme. Prosím. Ako sa ti darí? Mesiac je dlhá doba.”

„Bol som s rodičmi vo Washinghtone. Bol som tam dva týždne. Pohádali sme sa a tak som od včerajška v hotely.”

„Och, to ma mrzí.”

Bála som sa mu niečo povedať. Bála som sa jeho reakcie.

„A čo ty?”

„Žijem.”

„Val, mňa naozaj mrzí čo sa stalo. Ak by som ťa neodviezol domov, nič by sa nestalo.”

Och, na túto tému išiel priskoro.

„Nie je to tvoja vina. Mala som vedieť, že to je..”

„Ak by som tam bol tak..”

„Ale nebol si! Nebol si tam rovnako ako si nebol v nemocnici. Nebol si tam a bodka.”

Na srdci ma všetko dusilo. Ťažko sa mi dýchalo. Potrebovala som kyslík. Potrebovala som vstať, pretože ma pychalo v žalúdku.

„Nebol som tam..”

„Zastaň prosím. Musím..ja.. Au..” Chytila som sa za brucho. Bola to neznesiteľná bolesť.

Zastal na krajnici a obaja sme vystúpili. Oprela som sa o auto a dýchala.

„Je ti lepšie?”

Kývla som hlavou a on sa ku mne postavil bližšie.

„Prepáč, že som pri tebe nebol, keď si ma potrebovala.” Objal ma a ja som sa cítila na chvíľu lepšie.

„Mason, ja..mal by si niečo vedieť. Vieš ja som bola..bola som tehotná. Mali sme byť rodičia.” Rozplakala som sa a on si ma ku sebe pritiahol ešte bližšie.

„Prepáč, že som ti to nepovedala, ale keď ja... Nevládala som.”

Stále mlčal. Len ma objímal a hladil po chrbte.

„Prepáč.” Stále som plakala a potom som sa nadýchla a odtiahla sa od neho. Pozrela som sa na neho.

„Nejdeme na panáka?”