★Unikát★

★48. kapitola★

Venujem _TulipGirl_

„Chápeš?! To je taký idiot!" Smiala som sa i keď som sa hnevala a v krvi mi prúdil adrenalín.

„Čo zasa?" Spýtala sa Soph.

„Napísal mi úplne trápnu esemesku. Šťastný nový rok. Debil. To sa spamätal len teraz?! Len teraz zistil, že je nový rok? Bóóže, veď je ôsmy január." Zasmiala som sa a prehrabla si vlasy.

„Ty ho stále miluješ!" Zaútočila na mňa.

„Jasné že nie!" Bránila som sa.

„Keby nie tak by si sa tou blbou esemeskou nezaoberala asi desať minút." Vzala mi mobil a dala si ho do vrecka.

„To už prešlo toľko minút?" Spýtala som sa a ona ma prepychla pohľadom.

Nič nepovedala. Len sme kráčali cestou po parku. Už dávno sme sa takto neprešli.

„Platí obed?" Spýtala sa neisto.

„Hej. Veď som úplne hladná." Drgla som do nej.

Len sme ďalej kráčali až sme konečne prešli do centra a vošli do môjho "obľúbeného" nákupného centra.

„Čo máš v pláne na večer? Tak ma napadlo, kedže je už ten piatok, že by sme mohli skočiť do baru."

„Dnes nemôžem. Musím makať v bistre. Mama s Andrewom idú na nejaké rokovanie a tak som tam dnes ja s Reily a Justinom. Bude vraj zábava." Povedala som a chcela tomu uveriť.

„A ty čo? Tajomná kráska je opäť v popredí. Opäť boduješ."

Len sa zasmiala a spokojne prikývla.

Postavili sme sa na eskalátori a vyšli až na posledné poschodie, kde boli jedlá. Dali sme si pizzu. Nič normálne, chutné a lacné totiž ani nemali.

„Ó môj Bože." Hovorila šokovane a dívala sa za mňa.

„Čo je."

„Tam je Liam. Povedal, že má dnes niečo dôležité."

„Je hladný. Sú takmer tri hodiny a chudák umiera od hladu."

„Ó môj Bože." Povedala opäť.

„Čo zasa urobil?"

„Neotáčaj sa. Je tam Ria."

Rýchlo som sa postavila a ona sa zasmiala.

„Prestaň sa smiať. Tam kde je Ria je Brian a tam kde je Brian je aj on. Mason. A ja netúžim ho vidieť."

„Smola. Ria si ma už všimla a mieri ku nám." Hovorila cez úsmev a mávala jej.

„Ty tu seď a ja idem preč. Ak odíde tak poď dole. Keby niečo tak som si na niečo spomenula a išla na nákup." Rýchlo som jej hovorila a išla dolu po eskalátoroch.

Vydýchla som si, pretože ma našťastie nevidela. Aspoň som v to dúfala. Lenže potom som si všimla jeho. Práve vchádzal do obchodného centra a rozopol si kabát. Na sebe mal čiernu károvanú košeľu. Bradu mal zarastenú a nevyzeral najšťastnejšie. Vystúpila som zo schodoch a už nebolo cesty späť. Všimol si ma. Jeho pohľad zavadil o ten môj. Všimol si ma. Teraz som sa nemohla otočiť. Kráčala som vpred a chcela ho obísť, ale..

„Ahoj." Povedal a ja som zmeravela a zastala na mieste. „Máš čas?"

On sa ma spýtal či mám čas? Čo tým chcel dosiahnuť? O čo mu išlo?