★Unikát★

★26. kapitola★

Káva.

Mám chuť na kávu. Nie.. Mám šialenú chuť na kávu. Možno na kávu s cigaretkou. Bola som v strese. V obrovskom strese a nemohla som proti nemu nič robiť. Bola som totižto zaškatuľkovaná. Fajn, nie tak celkom, ale sedela som v lietadle. Dívala som sa von oknom. Po celý čas som sa dívala na oblaky. V ušiach som mala slúchadlá a počúvala hudbu. Držala som Masona za ruku a po celý čas si predstavovala, že padáme..

Mason mi vybral jedno slúchadlo a ja som sa na neho pozrela. Skôr som hodila pohľad, čo je.

„Sme tu."

„Už."

Neisto prikývol a postavil sa.

Zrejme som bola tak zahĺbená rozmýšľaním, že som si nevšimla, že krásne biele oblaky vystriedala pevnina.

Darmo, som cvok.

„..ďakujeme, že ste sa rozhodli letieť našou aerolíniovou spoločnosťou a tešíme sa na váš ďalší let." Hovoril pilot cez mikrofón a všetci sme tlieskali.

Po ceste za batožinou som si obliekala kabát a dala si obrovský šál. Bola zima a snežilo. V lietadle som si nevšimla ani ten sneh. Slepý ľudia by nemali cestovať.

Pri páse sme bez slova čakali na na našu batožinu. Mason hľadal batožiny a ja som sa snažila zavolať mame. Určite by ma zabila, ak by som jej nezavolala a nechala ju v mukách.

„Ahoj Val. Aká bola cesta? Ako je v New Yorku?" Mobil bohužiaľ nezdvyhla mama, ale Chloe.

„Fajn. Sneh je taký istý ako u nás doma." Povedala som otrávene.

„Poviem mame, že si volala. Čau." Nahnevane odvetila a zložila.

Pozrela som sa na Masona a už mal naše dve cestovné tašky.

„Môžeme ísť. Šofér už čaká."

„Och, prišiel šofér? Dobre." Povedala som po tichu a nasledovala ho.

Stál pred čiernou limuzínou. Fajn, to som chcela byť nenápadná. Šofér mi otvoril dvere a ja som si sadla a čakala. Mason si sadol oproti mňa a pohli sme sa.

„Čo sa stalo."

„Nič." Odvetila som príliš skoro.

„V lietadle si ani neprehovorila."

„Mason? Robíme správnu vec? Vzal si ma do New Yorku a plánuješ ma predstaviť rodičom. Myslíš si, že budú spokojný? So mnou?"

„Toto ťa trápi celú cestu?"

Povzdychla som si a dívala sa na svoje nechty. Boli nalakované na červeno, pretože mi ich lakovala Chloe.

„Val, tak aby bolo jasné. Je mi jedno čo povedia moji rodičia. Ak chceš, môžem ťa predstaviť ako kamarátku a nebudú mať neustále otravné otázky. Prišli sme si užiť posledný deň v roku.
Len ty a ja v New Yorku." Hovoril to tak presvedčivo, že som sa konečne usmiala.

„Máš pravdu. Neviem čo to do mňa vošlo. Prepáč." Pozrela som sa na neho a on sa na mňa usmial.

„Konečne sme nadviazali očný kontakt." Sladko sa usmial a ja som div, že sa nezlomila úplne.

Presne túto vetu mi raz povedal v posilovni a vtedy som sa cítila presne rovnako ako teraz. Niečo hlboko vo mne ho šialene milovalo.

Pozrel sa na rolexky a pozrel sa na mňa.

„Je desať hodín. Si unavená?"

„Nie. Mám v sebe toľko adrenalínu, že by som obehla celý New York." Zasmiala som sa.