★Unikát★

★14. kapitola★

„Nezabúdajte decká, že tento piatok, čiže zajtra, sa ide na ranč a návratky potrebujem do zajtrajšieho skorého rána. Bez podpísanej návratky sa ani neunúvajte prísť do autobusu." Hovoril profesor a všetci sme nadšene počúvali.

Ísť na ranč smeli len tretiaci a preto sa na ten osudový víkend tešili už od prváku. Ja som bola výnimka. Ja som to brala v pohode. Zo začiatku som si myslela, že nás naši ani nepustia, ale oni súhlasili. Bol to šok pre nás oboch.

„Pravidlá a plán vám veľmi rád zopakujem. Opakovanie je predsa matkou prírody. Odchod autobusu je o štvrtej ráno. Je mi jedno, o ktorej prídete ku autobusu, ale na žiadneho nešťastníka nečakáme. Príchod na ranč je o deviatej ráno. Počas cesty si dáme jednu pol hodinovú prestávku a to je všetko. Prídeme na ranč a hneď sa ubytujeme. Chata je dosť veľká s kopou izieb, takže na zemi spať nikto nebude. Pôjdeme na obed a hneď za ním to odbicyklujeme až ku stajniam. Môžete sa povoziť a pohrať. Predpokladaný odchod je o štvrtej poobede odkiaľ pôjdeme ku viničkám. Dozvieme sa niečo o výrobe vína a pôjdeme na chatu. Večer budete mať hodinivý oddych. Môžete sa osprchovať či najesť. O šiestej večer ideme všetci von na ochutnávku vín. To je zatiaľ všetko na piatkový harmonogram. Nesnažte sa prepašovať nejaký alkohol, cigarety a nedajbože drogy. Nejaké otázky?" Profesor sa na nás díval a čakal na poprípadné otázky.

„Čo sa stane ak ma bude chcieť nejaká sexi kosť znásilniť tak..." Začal Garrett, ale profesor mu do toho skočil.

„Tak sa zobudíš a budeš spať ďalej."

Zasmiali sme sa všetci. Profesor bol naozaj fajn človek. Bol ústretový a srandista.

„Tak dobre. Ak už nemáte iné otázky tak môžete ísť." Usmial sa profesor a všetci sme odchádzali na slobodu.

Obliekla som si koženku a dobehla Soph.

„Skočíme na obed a ideme do posilky. Dnes je to tvoj posledný deň. Ako sa cítiš?”

„Fajn. Naozaj ti nebude vadiť, že tam už nebudem?”

„Nie. Možno aj mňa si všimne nejaký sladký zajačik a padneme si do oka.”

Buchla som ju, ale zasmiali sme sa.

„Ejha.” Povedala s úsmevom a drgla do mňa.

„Čo.”

Pozrela som sa pred seba a všimla si tam jeho. Stál na chodníku v plnej paráde a v ruke držal jednu červenú ružu.

„Myslí si, že príde a ja padnem na zadok?” Otočila som sa mu chrbtom a pozrela sa na Soph.

„Priniesol ti ružu.”

„A čo?” Hovorila som primeraným tónom hlasu.

„Červenú.” Povedala s úžasom.

„Ja viem.” Odvetila som sladko a poriadne sa nadýchla. „Fajn. Idem za ním a otrieskam mu tú ružu o hlavu a hneď som tu a ideme na obed.”

Ona len prikývla a ja som išla za ním.

„Mason.” Povedala som chladno a pozrela sa mu do očí. Nemala som to robiť... Zlomilo ma to a rozptýlilo.

„Valentine.”

„Čo chceš. Ponáhľam sa.”

„Chcem sa ti ospravedlniť.”

„Ty si niečo urobil.” Spýtala som sa šokovane, ale bola to čistá irónia, ktorú pochopil.

„Val.. Prepáč. Celú noc som nespal a ...”

„Ó chúďatko sa nám nevyspalo.” Teraz som nahodila ľútostivý tón. „Carmen sa an teba nebodaj príliš lepila?”