★Unikát★

★35. kapitola★

Obúvala som si tenisky a z vešiaka brala hnedú koženú bundu. Len som si ju vzala do rúk a načiahla sa po menšiu cestovnú tašku.

„Máš všetko?” Vypočúval ma Andrew. Mal o mňa strach.

„Áno.”

„Aj doklady? Mobil? A čo kľúče?”

„Andrew, naozaj mám všetko. O dva dni som doma.” Usmievala som sa i keď som sa ponáhľala, pretože auto už na mňa čakalo.

„Užite si to.” Silno ma objal.

„Pozdrav decká a hlavne mamu a dajte pozor na Porsche. Má poranenú labku.”

„Tak už choď.”

Otvorila som dvere a bola pripravená na divoký víkend mimo civilizácie a len s pár deckami. Malo to byť na uvoľnenie pred skúškami. Mal to byť víkend, aby sme vypli a užili si spolužitie.

Cestovnú tašku som dala do kufra a potom som si sadla na miesto spolujazdca ku vysmiatej Soph.

„Ahoj. Snáď nečakáš dlho, ale Andrew sa vypytoval a..”

„To je v pohode. Naozaj.” Usmiala sa na mňa a konečne sme sa pohli.

„Liam je kde?”

„Išiel s chalanmi kúpiť alkohol a samozrejme aj nejaké jedlo.”

„Hm.”

„A ty ako? Nebola som tu týždeň, ale opäť si na svojej váhe.” Usmievala sa stále spokojne.

„Hej. Opäť som začala jesť všetko ako predtým.”
Bolo to klamstvo. I naďalej som nedokázala do seba dostať poriadne jedlo. Ku návratu mojej váhy pomohli energetické nápoje. Pila som ich každý deň, kôli učeniu. Občas som do seba dostala kúsok pizze či jednu palacinku. Vtedy to však bol hotový zázrak.

„A čo ty a Mason?”

Samozrejme, že som jej povedala o mojom stave a dosť mi pomohla. Nebyť nej, stále by som bola v depresiách a v žiali. Akosi ma prebrala a vrátila späť do reality.

„Fajn. Nie je to také ako na začiatku, ale je to fajn. Rozprávame sa, učíme sa a občas padne aj bozk. Akonáhle chce niečo viac...ja nemôžem. Vždy si predstavím, že sme mali byť rodičia a nedokážem to. Zatiaľ to akceptuje. Obaja sa však bojíme, že jeden povie niečo zlé, nevhodné. Je to však obrovský pokrok od posledných dvoch týždňoch, kedy som mu to oznámila.”

„Všetko bude určite také ako na začiatku. Uvidíš.”

Verila som jej. Verila som všetkému...

Asi o dve hodiny zaparkovala auto na takmer preplnenom parkovisku. Bol to hotel. Špičkový, drahý a luxusný hotel, ktorý som na míle obchádzala.

„To budeme tu? Naozaj? Jasne som povedala, že ne..”

„Val, Mason sa snažil. Chcel niečo, kde si oddýchneš a užiješ si to. Tak sa nehnevaj, ale sa začni usmievať.”

Vystúpila z auta a ja som išla za ňou. Vzala som si svoju cestovnú tašku a išla som do hotela.

„Och, už ste prišli.” Usmial sa na nás Liam a išli sme ku výťahu.

Aj ten blbý výťah znel po drahote. Všetky štyri strany mali zrkadlá a hrala v ňom hudba. Ten výťah bol očividne drahší ako náš celý dom...

Vystúpili sme na desiatom poschodí. Krásne desiate poschodie s výhľadom na prírodu. Luxus..

„My sme ubytovaný hneď na začiatku a ty Val, ty si úplne posledná izba.”