★Unikát★

★32. kapitola★

Otvorila som oči a ... Bola som v šoku? Bola som v nemocnici. Všetko bolo strašidelne biele, na stole a na okne boli kvety vo vázach. Okno bolo staré a prefukoval cezeň studený vietor. Chcela som sa posadiť, ale zabolelo ma brucho. Chytila som sa za ranu a povzdychla si.

V miestnosti som počula pípanie prístrojov a videla ostré svetlo.

„Už si hore zlatko?” Začula som Andrewov hlas.

Postavil sa zo sadečaky a pretrel si unavené oči.

„Idem po doktora a zavolám domov, že si sa prebrala.” Dal mi pusu na čelo a odišiel z miestnosti.

Po chvíli sa otvorili dvere a dnu vošiel muž v bielom plášti. Bol starší a nevyzeral ani trochu sympaticky.

„Ako sa cítite.” Spýtal sa ma milo a kontroloval všetky prístroje okolo mňa.

„Akoby ma prešiel nákladiak.” Povedala som potichu. Každé jedno slovko ma bolelo viac a viac.

„Mám niekoľko správ o vašom zdravotnom stave, ktoré poviem vašej rodine. Nie ste pripravená psychicky ani fyzicky. Ste slabá a momentálne by ste mali len oddychovať.” 

Načo začínal tému o mojom zdravotnom stave, ak mi o ňom nehodlal nič povedať.

Niečo si ešte zapisoval na papiere a ja som sa snažila dýchať. Bolo mi ťažko a zle. Cítila som sa ako mŕtvola. Taká malá mŕtvolka, v ktorej ešte niečo predsa len žilo.

Otvorili sa dvere a dnu vošla Soph. Bola som taká rada, že som ju videla. Hneď ku mne pribehla a objala ma.

„Máte päťtnásť minút. Musí oddychovať.” Povedal doktor a odišiel.

„Bože Val, si v poriadku? Ani si nevieš predstaviť, aká som vystrašená posledné dva dni. Keď mi zavolal Justin a povedal, že si v nemocnici a..” Sadla si na stoličku a ďalej rozprávala.

„Som tu už dva dni?”

Nie. Nemohla som hovoriť, pretože to bolelo. Nemohla som sa hýbať a už vôbec som nemohla dýchať.

„Áno. Stratila si veľa krvi a bola si v bezvedomí. Našiel ťa Mason. Išiel ku vám, pretože si si zabudla ruksak s knihami a našiel ťa stáť v izbe. Hneď na to si odpadla a krvácala. Hneď zavolal sanitku a išiel s tebou až do nemocnice. Hneď ti ranu vyčistili a operovali ťa. Mohla si zomrieť.” Hovorila so strachom v hlase a dívala sa na mňa.

„Všetko ma bolí a.. A bolí to veľmi. Bolí ma to, keď sa len nadýchnem.” Hovorila som pomaly.

„Kto ťa chcel zabiť?” Spýtala sa a čakala na moju odpoveď.

„Vrah.”

„Val! Mohla si zomrieť a ty si z toho robíš srandu?!” Skríkla na mňa.

„Žijem. Som tu.”

„Val!..”

„Ja viem. Len teraz o tom nechcem hovoriť. Prosím.” Pozrela som sa na ňu a v očiach som mala slzy. Mojich nepriateľov.

Niekto zaklopal a obe sme sa pozreli na dvere. Dnu vošiel Justin a za ním mama a celá família.

„Bože srdiečko, si v poriadku?” Rýchlo sa ku mne priblížila mama a celú ma vyobjímala.

„Áno.”

Soph uvoľnila mame miesto a ona si okamžite sadla.

„Bože Val, je to moja chyba. Ak by som ťa neposielala dole, nič by sa nestalo.” Obviňovala sa Chloe.