Synovia vojny

30. Osud (beta)

*Dvanásteho mladorastu dvestošesťdesiatpäť rokov po smrti cisára Lorenza*

Risus sa zobudil tesne pred pádom klinca zarazeného v sviečke. Neodhodlane si pretrel tvár a nezaujato pozeral do stropu. Nezačal vstávať a obliekať sa, počkal si na zacvenganie. Zajtra písal test z poľovníctva stredne veľkej zvery, ktorý rozhodoval o pripustenie k praktickej skúške. Bodrigov otec ho navzdory starým krivdám učil poctivo; nerozprávali sa o osobných veciach, ich vzťah ostal čisto profesionálny. Warborn vždy pred cvičením odolal túžbe na pálenku, avšak po dvoch hodinách učenia sa v tele spustila pažravá netrpezlivosť a tak cestou domov po vypití denne dovolenej dávky ešte zašiel na jedno pivo. Tréning bol päťkrát týždenne, lenže on jednu hodinu vynechával kvôli práci v prístave. Našťastie pre neho išlo o kurz používania zbraní na diaľku, ten vďaka vojenčine ovládal. Horšie to bolo s teóriou. Hodilo by sa mu ju dnes aspoň raz zopakovať, no priorita patrila druhému zamestnaniu.
Po nasadení vyblednutej tuniky, vykonal základnú hygienu a natrel sestre krajec chleba maslom. Obed dostávala v škole, čo odbremenilo ich užší rozpočet. Výcvik ho vyšiel na jeden zlatý a dvadsať strieborných, Luxanine štúdium zase tri zlaté a zvyšných osemdesiat strieborných slúžilo na zaobstaranie potravín. Pálenku kupoval výhradne z prístavných peňazí, nie Bodrigovho daru. Ponaťahoval sa, aby si nič nenatiahol. Pri nosení truhlíc pocítil svoje oslabenie zapríčinené chabou výživou. Nevládal vzpierať všetko, preto sa často krčil v bolestiach. Nariadil si aspoň takýto pohyb a pravidelné raňajky.
Po dojedení a napití vody si otvoril šitú tašku s liekom. Olejovo štipľavá chuť vôbec nenasvedčovala svojmu zloženiu z pestrecu, cesnaku a cvikli. Bola to posledná dávka: „Do riti, to ešte musím ísť za Syllou?" napadlo mu, že sa k večeru musí zúčastniť terapie a doplniť liečivo. Ani sa nenazdal a toľké povinnosti mu vyvolali tras. Nezaváhal a už aj chmátal po priezračnej fľaštičke. Hrdlo pokrstila horká chuť alkoholu, spokojne si potom vypláchol ústa a odišiel.

Skladníci zhováraním vyčkávali príchody lodí, ktoré budú nakladať či naopak vykladať. Prechádzal medzi nimi a zachytával vševedné dialógy: „Včera mi svokor čítal noviny, vraj sa Lexovi na Severe darí..."
„Pri Iniešiciach vyčíňajú Dlakovbradi, lovci varujú farmárov..."
„Zase poondené čižmy? Azda ich vypochodujú za jeden deň?"
„Tie kravy narobili cez noc poriadny bordel, pratať to budeme dozajtra..."
Guard za posledný rok zvýšil svoj vývoz materiálov, zbraní a stravy na Západ až päťnásobne, lenže máločo sa do neho i prinieslo. Kováči, obuvníci, rybári a roľníci boli vyťažení, Foybul platil výborne, čo sa pri zdražovaní náramne hodilo, no neustále zákazky zatienili čas na oddych, zároveň obchodníci odopierali svoje produkty domácim spotrebiteľom, kvôli tomu niektorí farmári odmietli zásobovaciu ponuku od arcikniežaťa. Pre Siegfrieda vyhladovaní Guarďania znamenali problémy, rešpektoval ono rozhodnutie a zatiaľ ich za to nepotrestal, získal si tým sympatie ľudu.
Predajcovia rybiny popripravovali mäso na predaj. Opravári korábov sprístupnili svoje móla a stráže začali so svojou rutinnou patrolou.
Karavela s vlajkami líšky sa akurát pristavila. Risov šéf šiel potvrdiť, že ide o ich šifu, medzitým Warborn a jeho kolega stáli pri sklade: „Koľko ich máme dnes?"
„Štyri dokopy. Dve naložíme železom, každú po šesť truhiel, potom vyložíme jeden čln s chľastom a dáme ho do poslednej," zlatovlasý sa poškrabal za uchom, pokúsil sa vytlačiť slovo pálenka z hlavy.
Starší prístavník im ukázal palec hore a po odchode námorníkov prahnúcich za osviežením sa pustili do práce.
Truhlice naskladané po strop sa sotva zmestili do skromného skladu. Každá obsahovala desať ingotov z čoho jeden vážil presne štrnásť kilogramov.
„Budeš cúvať?" položil otázku zlatovlasý a junácky kolega mávol rukou. Správnou technikou úchopu nadvihli prvý náklad, sústredená váha kovu o sebe dala hneď vedieť, vystreté chrbty ich zachránili pred totálnou katastrofou.
„Opatrne, radšej si to teraz prechyť!" upozornil vedúci kontrolujúc oboch nováčikov. Robil to pre ich bezpečie, keďže sa v mladosti mnohokrát zbytočne zranil: „Neponáhľajte sa! Máme dve hodiny, netreba sa oslabiť na začiatku! A pozor na schod!"
Poslúchali ho, rada od staršieho sa v Guarde vždy cenila, preto si prirodzene v polovici cesty urobili minútovú prestávku. Dneškom sa stretli tretíkrát v živote, napriek tomu sa zosúladili skoro okamžite. Warbornov duch sa touto záťažou dočasne oslobodil od svojej závislosti. Prechádzali okolo nich chlapi z vedľajšieho skladu. Tí do zákazníkovho plavidla priniesli vrecia s múkou či zvieracími kosťami. Snažili sa im nezavadzať. Najhoršou časťou bol výstup po naklonených doskách vedúcich na palubu a rebríkmi do úložného priestoru, tam sa bez asistencie šéfa s lanom nezaobišli. Trojica nadávkami kompenzovala napätie z možného vypadnutia zásielky.
Nič vážne sa našťastie nestalo a s príchodom posádky akurát skončili. Vyriešili papiere a po zaplatení za službu Západniari odplávali.
Okolo obeda dokončili i druhú zásielku. Vedúci im dovolil si ísť kúpiť niečo pod zub. Podobne ako minule si vypýtali u jedného z obchodníkov rovno zapiecť rybu na rošte.
„Pozývam ťa!" ponúkol sa Risus a mladý kolega láskavosti neprotestoval. Po spečení pražmy zlatovlasý zaplatil štyridsať bronzových. Sadli si potom pod prístrešok skladu a pustili sa do debaty.
„Kedy máš skončený ten tréning?"
Posunul si sústo na stranu líca: „Zajtra."
„Nebojíš sa? Dnes si sa celkom skántril?"
„Zvládnem to. Test je na výber z možností a praktické zvládnem aj so svalovkou."
„V tom prípade asi prídem o pomocníka, ej?" zaujímal sa, čo Warbornovi vôbec neprekážalo.
„Posnažím sa udržať si obe roboty, Bohdan. Človek sa hocikedy môže dostať do úzkych, plus už teraz mi treba našetriť na budúci rok."
„Ak ti pridelia Iniešice... budeš mať kopec peňazí."
Nesúhlasne zavrtel hlavou: „Rohatobradáči sú mimo zver, ktorú smiem loviť."
„Škoda, avšak možno sa ti tým uvoľní niečo iné."
„Je to možné," pousmial sa s optimistickým pohľadom do budúcnosti.
Väčší čln patril Guarďanovi využívajúcom rieku Hav k cestovaniu do hlavného mesta. Pristavil sa k nim, zhováral sa so šéfom a otvoril úložný priestor s ôsmimi krabicami a štyrmi súdkami domácej.
Upresnil im komu treba tovar odniesť: „Bude stáť vedľa Banicha, berú od neho meče či akú chmáru. Volá sa Obiakolam a má to byť Kalírčan. Všetko mi vyplatil predom, čiže stačí to iba odovzdať."
„Mám to zapísané. Chlapci môžete!"
Risovi sa pri prenose zbiehali sliny. Chcel ich vidieť a ešte viac ochutnať. Triasol sa, onen náklad nevysypal. Neoponoval si, ba naopak dumal, ako to ukradnúť. Po uložení prvej zásielky začal panicky chmatať do vrecka. Zabudol, že dávku vypil ráno a nervózne zadudral popod nos.
„V pohode?" opýtal sa Bohdan nechápavo.
Spamätal sa a pri príchode vedúceho mu odvetil: „Jasné, len ma trafila únava."
„Už iba kúsok, generál," povzbudil ho neoholený skladník.
Snažil sa potlačiť závislosť, zabrániť poškvrneniu povesti. Donosili náklad od skladu a potom sa vypýtal vymočiť. V latríne zažil panický záchvat. Čím sa väčšmi usiloval, tým horšie nevoľnosti zmocneli. Masíroval si spánky a prosil Saol o záchranu. Po hodine ho prišiel Bohdan hľadať, zaklopal: „Úpal?"
Využil túto domnienku a klepúc sa zaklamal: „To mám zato, že som zabudol klobúk."
„Pozri, zajtra máš tú skúšku, mal by si ísť domov a vyležať to!"
„Som v pohode, stíham sa dať dokopy."
„Zavolám ťa, keď tu budú."
„Prídem," odznelo stroho a dotyčný sa vrátil k šéfovi. „Schop sa do frasa!" ťahal si Risus vlasy a po vydýchaní uvoľnil toaletu iným. Prišiel akurát, keď nadriadený rozprával s černošským obchodníkom, vykonal gesto a oni mu priniesli po jednom súdku. Černoch si ich otvoril a po ochutnaní sa kyslo usmial.
„Vypálila poriadne."
„Osem truhlíc a štyri súdky, všetko neotvorené."
„Tak to má byť! Vy Guarďania vždy dodržujete pravidlá, zato sa sem rád plavím."
Warborn dúfal, že táto konverzácia a spokojnosť vedú k ponúknutiu poldecáka, no Západniar nič také neplánoval. Zavrel ich pred nimi a ukázal im, kam to majú nosiť. Po zvyšok práce sa venoval skladníkom so zbraňami. Šéf strážil svoj sklad, zatiaľ čo oni nosili. Bývalý generál naschvál nahodil pomalší krok, aby sa medzi ním a Bohdanom vytvoril vzdialenostný rozdiel. Nenápadne sa rozhliadal po kajute a v okamihu, kedy tam nik neprišiel rýchlo vybral otvorenú fľašu a odpil si, len tak-tak ju stihol uložiť späť. Bez slova sa vrátili k zamestnávateľovi. Ten počítal dnešnú výplatu a Risus predtým, než s ním prehodil slová sa napil z čutory.
„Nech sa páči," podal mu a zlatovlasý sa uklonil.
„Ďakujem."
„Bohdan mi prezradil, že zajtra máte lovecké skúšky. Držím vám palce a verím vo váš úspech."
Tieto slová trafili jeho svedomie. Najhoršie na tom bolo, že ono odpitie mu privolalo slinu.
„Najbližšie vám o tom porozprávam," odvetil skromne a sťa dieťa do cukrárne sa vydal do putiky.