Synovia vojny

33. Ticho pred búrkou (beta)

Búrkovým mračnám dvojdňové vyplakávanie nestačilo. Schovávali slnko, neukazovali mu burinou posiate, zaplavené polia, do ktorých sa neľútostne vylievali okolité rieky či potoky. Všade panovali kaluže a blato, iba vysoké čižmy udržali nohy suché. Weran popri svojej ceste dedinkami ochutil túto prírodnú spúšť na vlastnej koži, vnímal pokazené nálady miestnych. Zosuv pôdy poškodil mnoho obydlí. Ľudia postupne strácali i to posledné, čo im ostalo.
V krčmách, kde Warborn prespával, sa dozvedel o chabom stave krajiny. Najviac ním pohli správy o porážke Guardskej armády, pri ktorej zomrelo nespočetne veľa vojakov vrátane Mirhora. Nevypytoval sa detailne, nesmel ukázať prílišný záujem, no vidina ďalšej straty milovaných mu podlamovala kolená. Okrem týchto tragických noviniek mu vysvetlili i náhradnú vládu Západniarskeho generála. Vysoký dopyt surovín a povinná daň z úrody a úlovkov donútila nespočetne veľa ľudí odísť do Bosqoru. Kráľ Nyfolg a kráľovná Cayenne vyjadrili svoju nespokojnosť s bezohľadnými a občasne nereálnymi podmienkami svojich vojenských spojencov. V ich očiach víťazstvo proti Severským rebelom na úkor vlastného ľudu, sotva spamätaného z predošlých bojov nedávalo zmysel. Na základe dobrých vzťahov s Guardom utečencov prijali. Stovky bývalých bojovníkov a remeselníkov im na znak vďaky prisahali vernosť, čo povzbudilo monarchov prerušiť dohodu s cisárstvom. Vyžiadali si tým pokutu. Tú však neprišiel nik vyberať, pretože tento krok podporil občanov Albaralu k protestu. Požadovali viac slobody a návrat kráľovskej rodiny, keďže dvojčatá dosiahli pätnásteho roku života. Nejednalo sa o revolúciu, Guardsky národ neriešil vnútorné problémy násilím, lenže bez bežného ľudu, kráľovstvo ako také nemohlo ďalej fungovať. Kapitán Ražkym predstavujúci poslednú autoritu predošlého režimu udržiaval legionárov od neuvážených slov a činov voči protestantom. Odporúčal cryomancerovi návrat Heleny a jej synov, čo napokon viedlo k napísaniu listu arcikniežaťu. Po celý čas Weran úzkostlivo čakal na moment, kedy dôjde do Albaralu, toľko smoly pre národ naozaj nečakal.
Zahalený barbar prišiel pred hlavnú bránu, tam sa ho ujala kontrola Siegfriedových mužov: „Stoj!" ukázal im papier a oni repetatívne prečítali, pričom obzerali jeho netradičný odtieň kože: „Dôvod príchodu?"
„To, čo tam píše. Nájdenie práce."
Východniari mávali vo svete z dôvodu dlhoročnej, krvavej vojny nálepku zločincov, nesmeli ho pustiť skôr, než by sa uistili o brunetovom zámere: „Poď s nami!" Nepokračovali cez hlavnú bránu a na miesto toho prešli bočnou. Stočili ho do veže určenej na jednodňové väzby a skladovanie kontrabandu. Medzi ním a vypočúvateľom stál jednoduchý dubový stôl o dĺžke priemerného chlapa. Zapálil sviečku. Prítomné Guardske stráže sa pripojili, ako istiaca podpora svojho zahraničného kolegu. Weran sťahujúci svoju kapucňu cítil stres, obával sa prezradenia, aj keď sa nepoznali osobne. Prekrížené ruky mu ukázali na stôl: „Vydaj nám všetky svoje zbrane!"
Odopol si meč na páse, potom ten na ramene a posledné odovzdal vrhacie nože: „Nech sa páči," nevynechal príležitosť ukázať svoj presvedčivý prízvuk.
Západniar odhalil čepele: „Ukážkové kúsky... Ty nebudeš obyčajný žoldnier. Odkiaľ to máš?"
„Boli to dary od mojej Orsonskej matky. Menší je rodinné dedičstvo a ten väčší so zbrojou sú jej výtvory."
„Orsonka? Si kríženec?"
„Mhm."
Zapochyboval, potreboval jednoznačný dôkaz: „Hovoríš matkiným jazykom?"
„Gah," prepol okamžite: „Kan tana qan? Mae aghajdr?"
Strážnik nerozumel, lenže sebavedomie rozprávača mu potvrdili, že si oné slová nevymýšľa: „Akú prácu tu konkrétne hľadáš?"
„Ot shlakor..."
„Po našom!"
„Od osobného ochrancu až po zapojenie do armády. Počul som, že Guard za vojenskú činnosť rozdáva občianstvo."
„To tu už neplatí, no možno ťa tu niekto zamestná," vybral pečať a roztopil ju nad sviečkou: „tvoje papiere!" po podaní dokumentov ich označil a vrátil: „Snaž sa vyvarovať problémom!"
„Spoľahnite sa," odvetil pokorne a vzal si svoje vybavenie. Vojak ho odprevadil von a následne sa vrátil späť k bráne.
Weran si úprimne vydýchol a pochválil sa za ochotu učiť sa. Nepochyboval o tom, že práve cudzí jazyk mu zabezpečil vstup do mesta. Prechádzal jemu zabudnutými uličkami. Sníval o návrate, no nikdy by nečakal až takúto ponurú atmosféru. Pozatvárané obchody, prázdne domy a biedny stav občasne prechádzajúcich občanov, z ktorých väčšinu predstavovali starší či chorí slúžili ako pomníky pre doby minulé. Akurát táto časť obyvateľstva nenašla výhodných možností odchodu do zahraničia. Bránila im v tom tvrdohlavosť, hrdosť a zdravie.
Pri pohľade na svoj zničený domov pocítil ľútosť a sklamanie doplnené o starosti týkajúce sa svojich blízkych. Vyčítal si, že možno keby neodišiel všetko by dopadlo inak. Myslel na najhoršie, zdvíhalo mu žalúdok. Prechádzal zablatenými uličkami a pozoroval niekedy preplnené trhoviská, teraz zmenené na chátrajúce drevené búdky hostiace potkany a túlavé zvieratá. Obyvatelia na neho sotva pozerali. Ako duchovia starajúci sa len o seba hľadali miesto vhodné na prečkanie kropiaceho dažďa. Schoval sa pod skromný prístrešok. Zmocnili sa ho zajačie úmysly: „Možno je lepšie, že nepoznám pravdu..." uštedril si facku: „Opováž sa utiecť!" pokarhal nahnevane pokúšajúc sa skrotiť svoje pesimistické predpovede. Bol by v tom aj pokračoval nebyť otravného hrdzavého vŕzgania. Uvedomil si, že škrípanie pochádza z tabule vyhne Berto. „André," pošepkal popod nos, pripomínajúc si ďalší nesplnený sľub. Odstránil chabé priklincované dosky. Okoloidúci ho ignorovali, takéto správanie nikomu neprišlo čudné, mal však šťastie, že ho nepristihli stráže. Prázdnu vyhňu bez náčinia obrastali pavučiny a prach. Bolo jasné, že tam už nik nebýva. Sadol si vedľa nej a oprel svoj meč o rameno. Lejak nabral intenzitu a zvuky dopadajúcich kvapiek ho vyviedli z reality.