Synovia vojny

29. Monštrum z Irisu (beta)

*Siedmeho svetlanávratu dvestošesťdesiatpäť rokov po smrti cisára Lorenza*

Pomenovanie most bolo v prípade Ďurošína zavádzajúce. Obrovitánska žulová stavba, na ktorú sa zmestilo cez sto vozov, totižto hostila až dve bašty na každom svojom konci. Tieto opevnenia strážili balisty a lukostrelecké veže po ich bokoch, nechýbali ani civilné priestory ako chliev, krčma a tesárstvo pre cestujúcich obchodníkov.
Vysoké hrubé múry rastúce do cencúľmi ozdobenej klenby trámovej strechy sa z vonku uhladzovali nemilosrdným vetriskom.
Ostrovní prichádzali od strany Frostheimu, dostali sa tam pomocou tunelov, cez ktoré ich navigovali Barnerti. Dohodli sa, že Raknir zaútočí v presne stanovený čas, preto sa museli dostať k Dvergom, čo najskôr. Ďurošín nebol ďaleko od východu podzemia, lenže aj táto krátka cesta si vyžiadala obete na albínskom zdraví. Biele peklo bičovalo ich tváre, štípalo a zarezávalo sa do ich očí; kukly a gamaše nasiakli kroky sťažujúcou vodou. Súdržnosť v tesných formáciách a naobliekanie zachránilo ich ruky a nohy pred závažnejšími omrzlinami, no vyčerpaniu z brodenia a vzájomného ťahania lanami sa nevyhli. Pozabudnuté Deti púšte oľutovali kovové masky; doslova k ním prirástli, museli počkať, kým nenájdu ohnisko. Adalie si po návrate z vojny na Juhu v Illemburgu naštudovala triky na prežitie voči tomuto živlu, päť mesiacov pripravovala svoje vojsko na tento moment. Zbadala ich hliadka na strážnej veži, kričali na plné hrdlo, nech sa počujú: „Kto ste?!"
Eshen sa chopil slova, nacvičovali si rôzne scenáre pre prípad, ak by Dvergov Západniari stihli upovedomiť: „Spojenci z Ostrovov! Posiela nás sem, jeho jasnosť Leonard Lex! V rámci ofenzívy máme rozkazy podporiť defenzívu mosta!"
Nevediac, ako si danú informáciu overiť sa medzi sebou poradili. Nedostali žiadne upozornenie ohľadom posíl, zároveň nechápali, ako sa v onom počasí dostali k Ďurošínu, najmä keď sa bojovalo pri Maligeri. Pravdou ostávalo, že skutočne patrili k spojencom cisárstva i legionárov, nemohli ich nechať zomrieť. Všetci sa zhodli o rozhodnú otázku.
„Ako ste sa sem dostali?"
„Loďou! Museli sme oboplávať kontinent! Vylodili sme sa v Elose! Isto vám niečo spomenuli!"
Reputácia moreplavcov im zaručila pokles podozrenia, vzápätí sa obrancovia nedivili, keby krkavca so správou zavialo: „K čomu je jeho jasnosti kontrola nad mostom?"
„Očakáva pomoc od princa, potom čo vyrieši rebelov v Maligeri!"
Došlo k rozhodnutiu, odznel roh a kráľovná úsmevne rozkázala k pochodu. Stáno Trógen s ušiankou ich šiel privítať osobne: „Zložte sa a zohrejte sa, je jedno kde!"
„Kto tu velí?" položila otázku Adalie obzerajúc si odhrabané táborové chodníčky s pozapichovanými lopatami a rýľmi.
„Sir Stáno Trógen, hlavný veliteľ tohto vojska, k vašim službám," predstavil sa.
Nebyť kapucne a kukly, jej vlasy by vo veľkom viali vo vetre, nevidel jej krásu: „Volám sa Adalie Ilfirino, som kráľovná Ostrovov, v mene mojich mužov vám ďakujem za privítanie."
„Samotná panovníčka sa zúčastňuje ťaženia? To máte môj rešpekt."
„Niekedy je to potrebné," preniesla pyšne a on ich zaviedol k vatrám medzi stanmi. Dlho sa neohrievali. Ozval sa poplach a Dvergovia začali zaisťovať svoje pozície. Barnerti k nim klusali držiac peň stromu s nabitým kovovým hrotom. Albíni predstierali, že sa obrancom chystajú pomôcť, postavili sa za rady bojovníkov a pripravili si šípy na tetivu. Nikomu to neprišlo zvláštne, množstvo lukov bolo pozoruhodné; chápali, prečo sa držia v zálohe. Po priblížení Raknirovho vojska, Ostrovanka schovaná v strede svojej armády zavelila k streľbe podľa ľúbosti. Dvergovia ostali zaskočení, projektily nemuseli zabíjať; stačilo, že ich zranili. Stáno v onom momente pochopil, čo sa deje; velil ako sa iba dalo, no vyvolaniu paniky nezabránil. Väčšina cisárskych sa otočila a vybehla na lukostrelcov, no tí sa schovali za žoldnierov. Pechoty sa stretli a rebeli, ktorým iba pár mužov venovalo pozornosť vybili bránu a pridali sa k Ostrovným a sťa náraz dvoch baranov rozdrvili všetku vieru vo víťazstvo. Dvergovia utekali z bojiska na všetky možné smery, veľa z nich pomrelo hneď a ďalších dorazila zima.
Porážka pri moste bola výsledkom zrady najväčšieho stupňa. Zabíjanie utečencov potvrdilo, že sú Ostrovy naozaj ochotné vstúpiť na stranu Barnertov. Adalie si užívala úspechy svojich bojovníkov, premôcť oponentov, o ktorých sa tradovala ich militárna moc povzbudila nacionalizmus v jej srdci.
„Dúfam, že ste to videli, veliteľ Raknir," oslovila pri mŕtvole čupiaceho gladiátora a on prikývol.
Nasadil si nebožtíkove rukavice, postavil sa: „Torek bude potešený."
„Ešte pre neho musíme zničiť vojská okolo Frostheimu, to bude trošku ťažšie."
„Čudujem sa, že týchto nikto nevaroval."
Mykla plecami: „Leonard určite poslal list korune, ale niekde sa musel stratiť, asi nám bohovia prajú," poradovala sa.