Synovia vojny

32. Priznanie lásky (beta)

Cisársku metropolu Cheng' en, najobývanejšie mesto sveta, prezývali v zahraničí aj ako „Domov miliónov". Obrovitánske na sebe postavené stavby siahali až do nebies, preto boli k nim nesmeli chýbať výťahy na ručný pohon, za tie sa však platilo. Paradoxne z tohto dôvodu v tých najvyšších miestach žili práve tí najchudobnejší, ktorí museli každý deň zdolať desiatky až stovky schodov. V úzkych, do kopca vybudovaných uličkách platili prísne pravidlá premávky. Jednosmerné cesty, zákazy vstupu nedomácim a špeciálne chodníky vyhradené pre zásobovanie paláca alebo stráže tvorili iba hŕstku z nich. Výnimkou boli obchodné štvrte, kde si navzájom predbiehajúci kupci s rikšami predávali svoje tovary. Samotné hliadky prehľadali každučkého muža a ženu bez ohľadu na vek, chytali zradcov voči korune a najmä pašovateľov drog, ktoré sa za posledné obdobie stávali čoraz častejšími. Dlhoročná vojna so zradcom Inom Zumom, Svätým pánom Višňového raja, si na Broskyňovom raji vyžiadala svoju daň. Výtržnosti či protesty naberali na intenzite, ľud sa nestránil vyjadriť nespokojnosť s mladým vladárom. Leonard zmätku medzi obyvateľmi využil.
Líščie arciknieža sa nepozastavilo nad chybným vládnutím zo strany cisára a jeho ministrov. Pochybili a podcenili dôležitosť spokojnej chudoby. Neplánoval im radiť a dokonca po nedávnom zastavení vývozu zbraní zo Západu sa ani neobťažoval s nimi stretnúť. Prišiel tajne, vydával sa za žobráka a ním dosadení ľudia mu prezradili Dagerovu polohu. Samozrejme sa nachádzal v najdrahšom podniku spoločníčok, ktorému v minulosti finančne pomohol, čím zaistil ich vernosť rodu Lex.
Dvere s vyrytým zlatým drakom sa otvorili. Dekorácie v podobe bonsajov, kvetinových vôní a ornamentálnych papierových stien sa nelíšili od tradičnej výzdoby domov.
Odznievajúci spev okamžite priradil k svojmu bratovi. Dagerov hlas sa rovnal najlepším trubadúrom, no Leonard tento talent vždy považoval za zbytočný, a tak si ani poriadne neuvedomoval, aký prekrásny v skutočnosti je.
Dagero prežíval každú nôtu, sťa utrpený plný smútku si získal srdce každej z deviatich počúvajúcich žien. Chabý výzor neokabátil na hrudníku obohatenú majiteľku podniku, spoznala svojho pána a okamžite za ním poslala dve kurtizány. Arciknieža ich však odstrčilo a rovno podišlo k nej.
Nasadila úsmev, pokorne sa uklonila: „Vaša jasnosť, prajete si niečo?"
Nedivil sa prezradeniu, poznal ju ešte z čias, keď za chrbtom Levích trojčiat zväčšoval svoj vplyv vo Foybule: „Svojho brata," odpovedal s vážnosťou a zapozeral sa do súkromnej haly odkiaľ odznievala hudba.
Neopovažovala sa mu klamať, aj navzdory rozkazom mladšieho lišiaka: „Myslím, že ho nájdete i sám... Mám vám pomôcť vyhnať dievčatá?"
Nemo prikývol. Oblečené v hodvábnych róbach ležali vôkol Dagera v kruhu. Popíjali ryžové víno z pohárov alebo si podávali bronzovú vodnú fajku. Posuvné dvere sa odsunuli s posledným slovom piesne. Zatlieskali mu a nešetrili pochvalami.
„Si úžasný!"
„Bolo to prekrásne!"
„Ešte jednu, prosím!"
„Dievčatá!" zvolala ich paní a všetky vystrelo, spevák prekrútil očami: „Nechajte chlapov sa porozprávať!"
Súhrne sa ozvalo sklamané: „Óoooo!" pohladili hudobníka po hlave, flirtovali s ním alebo mu rovno dali pusu.
Miestnosť sa vypratala a Dagero si dolial pohár: „Bola otázka času, kedy prídeš," nastavil drzý tón: „môžeš sa však otočiť na päte, odmietam ti pomôcť."
Nezáujem ho neodradil, začal vysvetľovať: „Rebeli porazili cisárstvo. Dobyli Zlatý mlyn a vďaka novým zbraniam pozabíjali drvivú väčšinu spojeneckej armády. Princ sa zotavuje zo zranení vo Festingleme a Torek momentálne najskôr plánuje defenzívu voči nášmu vojsku pri Ďurošíne, ktoré priklincovala zima, preto som rozkázal štyrom légiám zaútočiť od Maligeru."
Po glgoch vyprázdnil sklo, nemienil ho počúvať. Hneval sa a fakt, že sa mu ani neospravedlnil situáciu vôbec nezlepšil. Neodpustil si výsmech: „Znie to, akoby si to mal pod kontrolou. Cisárstvo padne a ty si môžeš vziať územie. Teraz odíď!"
„Dagero!" nasrdil sa, „Už viac nedokážem sponzorovať túto vojnu, potrebujem ju okamžite ukončiť, inak náš rod stratí moc!"
„Náš rod?" zopakoval urazene, alkohol vypustil emócie, ukázal na neho: „Klameš sám seba, Leonard! Pred rokmi si mi ukázal, že toto nikdy nebolo o nás, len o tebe! Nikdy ti nestačilo, stále si chcel viac a viac a teraz sa ti to vypomstilo! Odmietam podporovať tvoje šialenstvo! Choď si za Siegfriedom! On aj tak isto splní úlohu lepšie než ja!"
Vyzdvihol vážnosť vojny: „Guarďania, Roxardi a Bosqorčania sa búria, je nemožné, aby od nich odišiel."
Nadvihol obočie: „Hodil by sa ti nejaký južanský spojenec... Ó, počkať! Tých si dal povraždiť."
Rozhodol sa zaútočiť na súrodencovu česť, zvýšil hlas s úmyslom pripomenúť svoju autoritu: „Takto si predstavuješ život? Prepiť sa na smrť alebo zomrieť na syfilis?"
„Sem-tam si to okorením drogami," podpichol neberúc si bratov pokus zastrašiť ho k srdcu.
„Som zvedavý, ako dlho ti tento životný štýl vydrží, najmä ak pred tebou zamknem trezory," vyhrážal sa hrdo.
„Ver mi, že za tie roky som si našporil dosť a úprimne viem sa o seba postarať," argumentoval rýchlo rovnakým tónom.
Leonard si až po tomto uvedomil, že brata presvedčí iba ak upustí zo svojej pýchy. Prebiehal v ňom súboj neoblomného ega a sebakritiky, nezvyknutý pripustiť si chybu pomaly formoval svoje myšlienky. Musel mu natrieť med okolo úst: „Máš pravdu, Dagero..." počúvajúci skamenel, uvažoval nad tým či nejde o trik, čakal na zvyšok, medzitým starší z dvojice držal vážnu tvár: „Prepočítal som sa a doplatil som na to. Svojou pýchou som ohrozil Anastáziu, Quentina i teba. Prahol som po moci a podcenil môjho súpera. Naivne som veril v jasné víťazstvo, nerešpektoval tvoje rady a najmä prosby." Maska arcikniežaťa konečne praskla, spytoval sa sám seba pre koho vlastne hromadil onú moc: „Prestal som ťa považovať za svoju rodinu, namiesto toho som ťa považoval za zbraň. Je mi to ľúto, pretože som zabudol, že toto všetko máme len vďaka nášmu spoločnému úsiliu," nechápajúc svojim pocitom Leonarda vyznanie odbremenilo: „Prepáč mi."
Išiel si kľaknúť na kolená, lenže mladší lišiak ho zastavil. Poznal ho, tentokrát k nemu bol úprimný. Znudeným výrazom, no šťastím na duši preniesol: „Ale naozaj posledný!"
„Ďakujem."
Pomohol mu na nohy: „Takže kam mám namierené?"
„Turhum."
Siahol po mečoch: „Aké nové zbrane rebeli získali?"
„To ti porozprávam po ceste, je to pomerne komplikované."