Synovia vojny

34. Napätie (beta)

Rebelskí velitelia spočiatku pochybovali o povolaní žien a detí do boja. Vedeli, že sa nevyhnú vlne kritiky a protestom zo strany vystrašených matiek v Irise. Gladiátora navzdory pokusom o komunikáciu ich názory nezaujímali, pretože na uskutočnenie svojej stratégie vyžadoval druhú armádu. Muži väčšinou neoponovali, tlačili a presviedčali svoju rodinu nech sa zapoja do vojny. Verili vo svojho vodcu, hrdinu, ktorý dobyl Zlatý mlyn a porazil obávaného Mäsiara. Vykresľovali ho za osloboditeľa, niektorí i za svätca, proroka sľubujúceho lepšiu budúcnosť.
Torek neverboval osobne, chránil si svoj výzor najsilnejšieho, do Irisu vyslal svoje elity. Tie roznášali propagandu o tom, aké skvelé je sa biť za slobodu a ako veľmi potrebujú mladú generáciu či šikovné ženy. Pripomínali im odkiaľ prišli a v akých ťažkých podmienkach vyrastali. Nahovárali im prirodzenú tvrdosť Barnertov a že zabudli na dobu, kedy museli ratolesti pracovať v baniach či bojovať proti zvieratám v arénach. Vek aj pohlavie boli irelevantné, pretože všetci boli od svojho narodenia silní.
Bojovali za svoju slobodu, nie za jednotlivca, nesmeli sa vrátiť k okovám. Strašili ich stratou mierumilovného života, ktorý zažívali posledný rok. Návrat Dvergov, pri ktorých nešetrili hanebnými opismi alebo nadvláda Západniarov, ľudí stokrát horších než tí cisárski znamenal jasnú genocídu nepoznajúcu zľutovanie. Smrť za svoju rasu a rodinu rezonovala najmä v mladých chlapcoch, naivných a neuvedomujúcich si manipulácie.
Každý, kto napriek upozorneniam a odporúčaniam oponoval bol zatvorený do cely a neskôr verejne potrestaný. Nebolo raritou, že dotyčným pripísali aj vymyslené zločiny, napríklad označenie špióna či vraha. Netrvalo dlho a Barnerti sa začali medzi sebou osočovať, nik si nemohol dovoliť vytŕčať z davu, sebectvo a paranoja ich bičovali pri každom krivom pohľade alebo pre uši nepočuteľnom rozhovore. Podozrievanie a sledovanie na každom kroku znamenalo umučenie.
Nastolil sa prísny režim nepoznajúci výnimky. „Buď sa biješ alebo si zradca". Stovky utieklo ďaleko až na samotný okraj Severu na miesta, kde ich živly nešetrili. Nevrátili sa, radšej zamrzli a podľahli hladu, než aby podporovali ono šialenstvo. Nanešťastie pre ich pamiatku sa tento akt zveličil a cez balamutenie vyrozprával sťa veľký útek špehov.
Zdravý rozum potlačilo kruté násilie, večne striehnuca hrôza a znovu zapálená nenávisť voči cisárstvu. Tréning potomstva odchovaného na princípe počúvania prebehol stručne a trval dva týždne. Nováčikovia sotva ovládali základy jednoduchých zbraní či taktík, no neustále chváli a komplimenty im vybudovali falošné sebavedomie. Všetci elitisti vedeli, že regrúti majú poslúžiť ako mäsový štít, ako nejaká návnada na odlákanie pozornosti, prípadne pri tých najvernejších ako prenášači Mortemovej pomsty. Tento účel nakoniec naozaj splnili. Cez tisíc mladých rebelov a rebeliek zahynulo v úspešnej nočnej potýčke s legionármi. Elity tieto čísla upravili a zároveň vyzdvihli efektivitu obety, ktorá vďaka chorobe porazila nepriateľa. O to viac pomohla správa o ďalšom víťazstve na kopcoch pred Ďurošínom v provincii Beinncnuic. Na počesť padlých sa rozdali väčšie prídely jedla a usporiadali sa zhromaždenia, kde sa každému preháňavo poďakovalo za službu.
Adalie nečakala, takéto ohromné víťazstvá. Neverila Torekovi, keď s ním o tom argumentovala. Od začiatku jej tvrdil, že žiadna vzbura v Irise nevznikne, pretože Barnerti sú zvyknutí počúvať.
Jeho plán ovládania masy sa skutočne vyplatil. Kráľovná Ostrovov tiež podcenila efektivitu Mortemovej pomsty. Zhrozila sa nad skazou, ktorú spôsobovala. Najlepšie armády sveta hynuli sťa muchy bez možnosti záchrany. Nebolo pochýb o tom, že za Torekovým chrbtom zadelila svojim majstrom úlohu nájsť liek.
Fyzická slabosť neznamenala pre giganta koniec. Očakávala jeho nervové zrútenie či samovraždu, lenže on neodlomne pokračoval vo vedení vojny. Nebol bezchybný, taktiky mali ďaleko od v minulosti vychvaľovanej precíznosti, avšak jeho najväčšou zbraňou bola čistá krutosť voči všetkému, čo dýcha. To vďaka nej sa odhodlával na riskantné bitky a experimenty.
Pravdou ostávalo, že Tortúr a aj nedávny spor s vojvodom Rádom Trógenom mu vyhrala armáda Ostrovov. Tá si podľa Aalimah udržiavala ukážkové štatistiky odrážajúce sa od minimálnych strát až po nenahraditeľnú diaľkovú podporu Barnertskej ľahkej pechoty. Tieto úspechy dodávali Adalie istotu svojho postavenia vo Frostheime, preto si jediná dovolila Torekovi oponovať bez toho, žeby jej skrivil čo i len vlasu na hlave.

Sonni, Raknir, Matos, Aalimah a Adalie s Eshenom boli zvolaní k porade.
Kráľovná využila situácie a hrdohlavo oslovila Barnertských veliteľov, zisťovala si ich lojálnosť k vodcovi: „Ak ste tu všetci, kto ostal v Irise?"
„Krowo, vaše veličenstvo," zodpovedal bleskurýchlo Matos.
„Je to tam teraz pokojnejšie?"
„Z časti áno, len nevieme dokedy."
„Musíme dúfať, že Torekova povesť pretrvá, nikoho iného tak skoro ľud počúvať nebude," pridal sa Raknir potvrdzujúc albínkine teórie.
„Ani jedného z vás?" podsúvala nápady schované pod hranou nechápavosťou.
„Onú pozíciu vodcu určite chce viacero chlapov. Podľa mňa po Torekovej smrti dôjde k rozpadu jednotného vojska. My budeme ďalší na zozname, koho sa budú pokúšať nahradiť."
„V tom prípade by ste sa museli vy traja navzájom spojiť. Možno až uzavrieť dohodu s Ostrovmi."
Raknir pochytil onen nádych navrhovanej zrady. Pochopil, že ide o hypotézy, keďže je momentálne Torek fyzický zraniteľný a v prípade vzbury by sa dav uspokojil jeho zvrhnutím. Registroval tyraniu obalenú v propagande a vedel, že ako veliteľ berie rovnakú zodpovednosť za spáchané zločiny. Dohoda s albínkou znamenala poistku jeho prežitia: „Bolo by to najlogickejšie."
Sonnimu sa konverzácia nepozdávala, zatrhol ju z rešpektu voči svojmu priateľovi Raknirovi: „Takéto reči sú zbytočné, pretože všetci vieme, že Torek sa ešte nechystá do hrobu. U bohov, keď mám byť úprimný, tak si myslím, že nás všetkých prežije."
Matosa trápila Rága, nechcel ju vidieť na bojisku a hlavne počas šírenia pliagy. Scény nakazených prinášali husacinu a nevoľnosť. Návrh Ostrovanky mu povzbudil negatívne dojmy z tejto kampane a navnadil ho na intrigy v budúcnu.
Začuli klopkanie trojzubca a všetci stíchli. Torek sa doterigal do trónnej sály. Za posledné týždne zosilnel, avšak stále šlo o nepatrné zlepšenie, ktoré mu určite nedovoľovalo opäť bojovať. Čakali, kým o zbraň opierajúci sa vodca vyšliape schodisko k trónnu.
Nozdry podráždil zápach síry zarytý do Torekovej tmavej hrivy. Nikto o tom nevedel, no majstrovi Sikmanovi nariadil výrobu výbušného prachu a ďalších stimulujúcich sér. Určil to za prioritu bez akéhokoľvek vysvetlenia. Stonajúc usadol a zaujal sebe úľavovú polohu zatlačenú o ľavé operadlo. Pristúpili a objavili sa v jeho zornom poli.
„Zvolal som vás tu, aby sme prebrali náš finálny útok." Dovtípili sa, čo to znamená. „Trógenove vojsko je mŕtve a Lexove choré, nejestvuje lepšia príležitosť než teraz. Dobyjeme Tartos a zabijeme princa."
„Vynechávame Elos a Uinteglír?" opýtal sa skromne Sonni.
„Tie môžeme dobyť neskôr."
„Čo ak nás napadnú od chrbta?"
„Porazíme ich! Budeme v ohromnej presile."
„Ako si môžeš byť istý? A o akej presile sa tu rozprávame?" kládla otázky nadväzujúce na povedané.
„Západniari sa stiahli do Grumstaru. Nestihnú prísť včas a ak áno, je vašou úlohou ich zdržať," povedal mierene na svojich spojencov: „moje armády zaútočia na Tartos."
„Všetky?" udivili sa naraz, vyše polmiliónové vojsko znelo hrozivo.
Ostrovná sa príliš neradovala, napriek uľahčenej príležitosti vodcovej vraždy, ktorú zatiaľ neplánovala využiť, pre ňu onen oznam nič významné nepriniesol.
„Kto ostane vo Frostheime?" opýtal sa Raknir a ona v duchu pritakala, akoby si čítali myšlienky.
„Matos, moja jednotka a Deti púšte."
„Aký je teda plán?" vyzval ho sivastý.
„Začneme rozložením jednotiek, potom prejdeme na body obliehania..."