Synovia vojny

14. Haskawantar

Guardský monarcha si spoločne so svojimi deťmi a manželkou užíval krásy Beininduru. Dvojčatá preventívne držali za ruky, aby nespadli z mostov medzi budovami, ktoré navzdory murovanému zábradliu stále považovali za riziko. Princovia vyrastali vo všetkomajúcej pohode, Helena sa netajila dovoľujúcou a nikdy netrestajúcou výchovou. Nebyť tréningu s Mirhorom, chlapci by i zabudli na svoje budúce povinnosti voči národu. Tento konflikt výchov viedol k tomu, že rozmaznané deti považovali svojho otca za akéhosi kaziča zábavy. Nedovoľovali si pri ňom však vystrájať a odvrávať.
Obchodníci z Ostrovov sa svojim prejavom líšili od tých v Guarde. Namiesto zvolávania a upútavania pozornosti okoloidúcich si hromadne vystavovali ochutnávky a vzorky svojich tovarov, ktoré si mohol hocikto zadarmo vyskúšať. Tento štýl obchodu sa uplatnil ešte v dobách, kedy sa neobývali všetky Ostrovy; ceny predstavovali dvakrát vyššie sumy než dnes, preto bolo dôležité ukázať záujemcom, že kupované produkty za tie peniaze skutočne stáli. Ratolesti ťahalo k sladkostiam od citrusových keksov po kulinárske dezerty s vyšľahanou smotanou, džemom, čokoládou či kávou.
Helene sa zapáčila hudba vyhrávajúca mužom v kvalitnej čiernej košeli s dlhým dvojrohým klobúkom. Nespieval, sústredil sa na svoju hudbu, sláčikom trel po troch pevne napnutých strunách. Výrazom prezrádzal vcítenie do nôt.
Rebec nebýval v Guarde bežnou výbavou trubadúra, tam totiž uprednostňovali lýry a harfy. Hruškovitý nástroj z morušového dreva so širokým krkom používali iba tí najzdatnejší muzikanti. Dohral a kráľovná mu zatlieskala, na čo sa uklonil a vystriedal s ďalším muzikantom. Prihovorila sa: „Boli ste výborný!"
„Ďakujem za pochvalu, vaše veličenstvo. Ak máte záujem, odporúčam vám navštíviť našu univerzitu..."
Mirhor dávajúci pozor na dvoch nezbedníkov medzitým navštívil hračkárstvo, ich garda sa kvôli tomu musela rozdeliť na polovicu. Okrídlení Guarďania si svojim výzorom lákali zraky skupinky Ostrovnej mládeže prichádzajúcej z pláže. Nepoľavovali v ostražitosti, dokonca si vkuse obzerali aj onoho hudobníka. Krátko na to sa rodinka opäť spojila a odišla hlbšie do mesta, kde navštívili spomínanú umeleckú školu s galériou.

Risove oči blúdili po ponurej, skoro prázdnej pracovni. Vyčkával na Adalie vyše hodiny. Dúfal, že ju jeho prítomnosť poteší, no ona nemo vypĺňala formuláre. Trenie brka, skladanie papiera a pečatenie mu začínali píliť uši.
„Nečakal som, že si to s tou prácou myslela vážne," prihovoril sa.
„Keby mi to nemehlo nenechalo na starosť zaobstarať svoju náhradu..." naznačila mu stroho rovnaké podráždenie z dokumentácie.
„Vidím, že ťa Nyfolgov odchod trošku vzal. Naozaj nechceš..."
„Vzal?" zopakovala panovačne, „Samozrejme, že ma to vzalo! Všetkým potvrdil, že je Zakiov bastard. Mohol mať pekný život v Bosqore bez toho, aby mi ublížil! Lenže tá jeho jednoduchá hlavička si povedala, že tesne pred odchodom urobí takúto grandióznu sprostosť."
„Uniká mi pointa, prečo je to tak veľký problém? Veď nechce tvoj trón."
Ženské ukazováky sa dotkli bokov čela a krúživo masírovali, zažmúrila: „Prečo ste vy chlapi vždy pozadu?" urážka Risa netrápila, pokúšal sa zhodnotiť jej náladu a zmýšľanie: „Nielen, že prezradil svoju skutočnú identitu, no vzápätí si obliekol brnenie predošlého kráľa; tým ukázal guvernérom, kapitánom a šľachticom, že sa chce osamostatniť."
„Kvôli tomu si pri raňajkách položila tú zvláštnu otázku?"
Pobádala pretrvávajúcej nechápavosti: „Odnepamäti si na trón brúsili zuby. Plánovali sa ma zbaviť od momentu, kedy Zakiovi majstri diagnostikovali smrteľnú chorobu. Neuvedomili si, že ma Nyfolg dokáže ochrániť. Vyhľadal a rovno i potrestal vinníkov hneď, čo sa vyskytli podozrenia, preto sa zdržiavali viac v tieňoch, avšak teraz budú odvážnejší a pravdepodobne ho budú kontaktovať a huckať proti mne."
„Čo by tým dosiahli? Obávaš sa, žeby ťa zradil?"
„Chcú predsa moc a tú získajú ak ma vyšachujú z hry," odvetila až urazeným tónom, „a čo sa týka Nyfolga... potom, čo predviedol ho absolútne nespoznávam. Prvýkrát v živote sa nechal strhnúť emóciami," zlostne zovrela pero: „uprednostnil ich predo mnou. Je možné, že sa to týmto odlúčením zhorší a časom pristúpi na prosby zradcov."
Generál zadumane vyberal správne slová. Usiloval sa vyzerať nenápadne: „Čiže radšej už nebudeš nikomu dôverovať? Komu teda pridelíš titul hlavného admirála? Velenie nad vašou armádou by sa v zlých rukách isto vypomstilo."
Albínku množstvo opýtaných otázok nerozhodilo, sústredila sa a najprv zodpovedala prvú: „Nikomu okrem teba, ale pochybujem, že upustíš od svojej úlohy generála a staneš sa mojim admirálom." Odľahlo mu, poľavil z obozretnosti, nepodozrieval ju z nekalých úmyslov voči Guardu. Za svoj život sa ani raz nepreriekla, jednalo sa o dar manipulácie.
„Ako to vlastne vyriešiš?"
„Momentálne mám vybraného kandidáta, čakám na jeho vyjadrenie. Medzitým musím zamietnuť ostatných," vrátila sa k činnosti a Guarďan pochopil, že zábava nenastane.
„Keby si sa potrebovala odreagovať, pošli po mňa!" ponúkol sa zamilovane a ona sa usmiala, gestom mu naznačila, nech príde bližšie a pobozká ju, čo aj spravil.