Synovia vojny

31. Odpustenie (beta)

Od spoznania svojej budúcnosti našiel potrebného pokoja. Po mnohých rokoch si uvedomil, čo mu skutočne chýbalo. Bol to oddych, ktorý od detstva úplne zanedbával. Vymedzil si voľný čas, rád počas neho meditoval. Unášal sa fantáziou, skladal si príbehy a piesne, čím ukojil svoju vôľu tvoriť.
Sedel v strede prekrásnej lúky prekvitajúcej životom. Pestrofarebný koberec celoročných tropických rastlín spolu so steblami nízkej trávy objímala skalku, na ktorej rozjímal. Vnímal trepot krídiel papagájov pripravených vypustiť svoje mladé. Šelest listov vysokánskych stromísk a popínavých rastlín pohladili jeho sluch. Zvieral náhrdelník z kostí, palcom si odpočítaval jednotlivé guličky. Austero si k nemu prisadol. Has-Khan bez toho, aby otvoril svoje zdravé oko sa spýtal: „Deje sa niečo?"
„To mi povedz ty, chyf."
„Nechápem, na čo narážaš."
„V poslednom čase stále trénuješ a sotva sa vraciaš späť domov," odznelo s miernou výčitkou na vypuklejších perách, hneď doplnil: „tvoj ľud ťa potrebuje. Zháňame nášho ochrancu."
Hľadiac na klenot v rukách odbočil od témy s vyrovnaným tónom: „Po mojej smrti dohliadneš na to, aby sa môj premožiteľ stal náčelníkom."
Polovičný neveril, že niekto taký jestvuje: „Aký premožiteľ?"
„Ten, ktorý ma čoskoro zabije."
Ono tvrdenie bolo nepredstaviteľné: „Teba? Vo férovom súboji?"
„Predkovia to takto predpovedali," prikývol uvoľnene, ba až veselo.
„Veštba spred mesiaca?" položil otázku pochybujúc.
Náčelník sa pousmial a hrdo prehlásil: „Teším sa na to, konečne sa nebudem môcť báť, že sa k nej nepridám."
Austero si pred neho čupol a darovali si pohľady. Nepanovala medzi nimi nevraživosť, polovičný dotyčného považoval za svojho hrdinu a vzor: „Sľubujem ti, že tvoj strom bude vedľa toho jej... A aj že ochránim toho muža."
„Máš srdce bojovníka, Austero. Si čestný a spravodlivý, no i tak ťa chcem poprosiť o ďalšiu prosbu."
„Chceš nech udržím kmene pokope, však?"
Orson mu zakýval na znak nesúhlasu: „Kmene vraj už nič nezachráni, takže to je to posledné, čo by som od teba žiadal. Prosím ťa o to, aby si urobil to, čo ja som nedokázal," týmito slovami ho zarazil. Chvíľku váhal, no nakoniec potvrdil: „Nesklamem ťa, chyf."
Has-Khan sa postavil a s priateľským poťapkaním sa vybral na prechádzku. Vzdialil sa k menšiemu stromu a z vrecka vytiahol ďalší náhrdelník.
„Zlyhal som, láska," spustil skleslo, dotkol sa kôry, „snažil som sa ho vychovať, no ukázalo sa, že som prislabý. Možno, keby si tu bola so mnou a pokarhala ma za moje chyby by sa to nestalo. Možno by sme postavili šťastnú rodinu a spoločne si užívali mieru," priložil čelo a pošepkal: „čoskoro sa stretneme, všetci pokope a udobríme sa, verím v to," zarmútene sa usmial a položil obe šperky k stromu: „Tento si vyrobil sám, bol by z neho zdatný lovec, podobne ako si bývavala ty," povzdychol si: „Dúfal som, že ho svojou prísnou výchovou pripravím na život... Chcel som sa ubrániť bolesti, akú som prežíval pri tvojej smrti, avšak len som sa tým sám pripravil o syna," po týchto slovách zavial jemný vánok a on zrazu cítil pohladenie, akoby jeho zosnulá manželka stála vedľa neho.

Pomyselný had dvesto korábov zjednotených z Elosu a Brygghavu plávajúcich za sebou sa vlnil popri pobrežiu. Týždenná pokojná plavba dopriala bitkami zmoreným chlapom potrebný oddych. Niektoré výnimky zažívali more prvýkrát, uchopila ich nemoc vyvolávajúca nevoľnosť útrob. Fýr týmto nešťastníkom sľúbil riadny spánok v Elose, pretože nebyť letmi s Gylénom, od ktorého sa nedal odlúčiť, by sa k nim isto pridal. Neprestajne kontroloval okolie pred prípadnými nepriateľskými flotilami, zlepšoval si svoje schopnosti letca. Po bojoch na grifom chrbte sa preukázal sťa obávaný protivník. Nedisponoval úžasným šermiarstvom, lenže kontrola mocného zvieraťa a jeho presnosť s kušou počas plachtenia v nebesiach robili túto skutočnosť nepodstatnou. Princova účasť na bojisku zdvíhala morálku, získaval si autoritu a vernosť. Ubehli storočia, kým sa samotný vladár Dvergov opäť aktívne zapájal do ťaženia, nikto tomuto faktu neuberal na váhe.
Pazúre sa hravo ťahali prskajúcou hladinou, až napokon si ulovili jesetera vyskakujúceho z vody. Po tomto rybolove sa vrátili k lodi na čele, odkiaľ sa ozývali spevy a dupanie zelenohviezdnych bojovníkov:
„...Opäť vidím padajúce telá nepriateľov,
ďalších, ktorí sa hrajú na dobyvateľov.
Možno toto bude moja posledná bitka,
alebo ma zase vezmú na nosítka!
Stará bude možno plakať,
avšak ja na ňu budem navždy čakať!"
Synovia naši spievajte pri stoloch silne a hlasno,
zapite našu obetu, až kým v ústach neostane kvasno!
Skål!"
Fýrovi ich piesne lahodili. Neustále pochody a atmosféra spolupatričnosti zavinila, že si melódie i sám hmkal. Gylénov zobák sa zahryzol do ryby a on z neho zoskočil. Premasíroval si sedlom postláčané stehná, zároveň si odbremenil hlavu od prilbice a rozpustil vlasy. Zamával Mógenovi a vybral sa do podpalubia. Barnerti práve ticho obedovali, sklonili brady na znak úcty. Prisadol si k nim a preniesol: „Dobrú chuť!"
„Ďakujeme, vaša výsosť," prehovoril v mene všetkých Inkunz.
Fýr si zo sklenenej fľašky vidličkou vybral sleďa plneného kapustou zo soľno-octového roztoku: „Dnes dorazíme do Elosu. Ak chcete, smiete rovnako ako zvyšok vojska dospať."
„Pri všetkej úcte, vaša výsosť, sme pripravení vám slúžiť," zaprotestoval béžový krátkorohý mladík.
Slúžili mu už skoro rok, z čoho ho ani raz nesklamali, navzdory tomu sa s nimi mimo vojenských správ nikdy nerozprával. Pocity k Inkunzovi ho držali od toho, aby ich k sebe úplne prijal. Vedel, že nesmie povzbudzovať svoje krivdy, skutočný vladár má konať vždy objektívne. Ukázali mu svoju vernosť, avšak on ich v mysli neprestal podozrievať. Nastal moment, kedy sa musel začať snažiť ich spoznať, iba tak sa mu podarí nájsť odpovede na svoje otázky: „Ja som sa vlastne nikdy nespýtal na vaše mená."
Zaskočil ich, poctene sa usmiali. Rozoznanie panovníkom potvrdilo, že ich usilovnosť sa vypláca. Prvá sa ozvala na polovicu hnedá a biela, staršia Barnertka bez špicu ušnice: „Gova."
Béžový junák nabral odvahu: „Kárve."
Potom sa prihlásil trojfarebný bokomroch: „Sprinzen."
„Maine."
„Angus."
„Ráthi."
„Harián..."
Precenil sa, dvadsaťosem mien sa nedalo jednoducho zapamätať. Ich smiešky ním pohli, priznal sa: „Prosím nehnevajte sa, kebyže sa v budúcnu pozabudnem a pokojne ma napomeňte."
„Vládnete sto tisíckam, vaša výsosť," zastal sa ho Kárve: „vedzte, že nás to neurazí."
„Ste občanmi cisárstva, dokonca máte právo nebojovať a predsa ste tu. Toto je to najmenej, čo pre vás môžem urobiť."
Červený nerozprával za svojich druhov, doprial im onen moment s Fýrom. Bezušná slušne odvetila: „Kam by sme šli? Kým panuje vojna, nikde nie je bezpečne. Taktiež vás musíme ochrániť."
Prikývli a on si neodpustil: „Pred kým konkrétne?"
„Pred nepriateľom, bez ohľadu na to, kto ním bude. Naše oči videli, ako trestáte tých, ktorí nás neprijali, ktorí opovrhli vašim zákonom... Šľachticov oponujúcich predstave rovnosti, trýzniacich naše rodiny. Ste náš vysloboditeľ."
„A čo vaši bratia a sestry?"
„Kedykoľvek môžu položiť zbraň," preniesol chladne a vzápätí pravdivo hrbatý Harián: „ich myseľ zatemňuje nenávisť a strach."
„Strach?"
Vymenili si pohľady a potom ich upreli na Inkunza, ktorý mu to objasnil: „Torek je výborný manipulátor, vaša výsosť. Rád pripomína hriechy spáchané na našej rase a podmieňuje Barnertov k nedôvere voči Dvergom. Nahováraním svojich klamstiev vyživuje hnev hnací vojsko vpred. Sú slepí a ignorujú zločiny spáchané na bojisku, neopísateľné hrôzy od núteného kanibalizmu až po mučenie z potešenia. Tí, ktorí s ním nesúhlasia radšej mlčia, nechcú ohroziť svoju rodinu alebo riskovať krutý koniec."
Takýto opis nečakal, sotva si dokázal predstaviť vládu spomínaného tyrana: „A čo vzbury? Musel sa niekto vzoprieť!"
„Jednu som plánoval ja, druhú zase muž s menom Tjur. Torek ho popravil osobne, potom čo ho Tjur skúsil zavraždiť po boji so Severanmi. Netreba ho ľutovať, bol totižto rovnako krutý a tiež mal prehnané ambície.
Fýra spomenutie Severanských poddaných udrelo sťa kameň do tváre. Vedel, že sú mŕtvi, avšak priame potvrdenie straty ďalšieho mentora zanechalo smútok. Nevyčítal im to, dlho mesačná absencia Poľníka znamenala aj jeho smrť, preto si obe strany boli rovné. „Je Torek dobrým bojovníkom?"
Výrazy všetkých ukázali neochotu potvrdiť, červený oslovil čierneho kolegu: „Angus..."
Dotyčný poslúchol: „Bojoval som v Tjurovej jednotke, vaša výsosť. Väčšina mojich spolubojovníkov sa radila k skutočným kriminálnikom. Tjurove sebavedomie a najmä nemilosrdnosť držala v našich radách ako taký poriadok. V deň jeho smrti bolo našim cieľom počkať, kým Torek dobojuje so Severanmi... oslabne a potom by sme ho zabili, avšak on ukázal, prečo je prezývaný Monštrom z Irisu. Spomínaní zločinci sa k nemu po Tjurovej poprave pridali, obdivovali jeho silu a priali si byť pod jeho velením, pretože tušili, že budú niečo viac než ostatní. Ja som patril k tým, čo počúvali zo strachu, preto som ušiel hneď, čo sa naskytla príležitosť."
„Počkať Torek proti nim vtedy bojoval sám? Myslím proti Severanom?"
„Mhm, skolil vyše desiatich. Neberte to za urážku prosím, vaša výsosť, no ak proti nemu budete bojovať. Ostaňte vo vzduchu, inač vás ani Gylén neochráni."
„Dúfam, že hovoríš obrazne."
„Torek má okrem svojich svalov a hrubočiznej kože i nenormálne vysoký prah bolesti a výdrž," vysvetlil bližšie Inkunz, „do toho sú jeho bojové schopnosti skutočne pôsobivé."
„Chcete mi povedať, že pri súboji s ním padnú desiatky."
„Je to tak, ako hovoríte."
Uvažoval nad stratégiou, let bol najbezpečnejšou voľbou: „Porazil by mladého Ignáca, Inkunz?"
„Podľa mňa áno," týmto tvrdením definitívne zastavil predstavy grifa bojujúceho na blízko.
„Ďakujem za tieto informácie," preniesol dojedajúc dno fľašky, „po vylodení si oddýchnete! Zajtra nás čaká veľa práce."