Synovia vojny

35. Hostina (beta)

Od posledného hromobitia ubehlo dvanásť dní. Za tento čas si posádka Dcéry mora dopriala spomalenie za účelom znovu zaplnenia skladov. Bohaté húfy rýb sa správali, akoby nikdy neprišli do kontaktu s ľuďmi. Rovnako sa správali i žraloky a delfíny, ktoré popri love zvedavo ustupovali pred plavidlom. Námorníci sa nemohli dočkať ochutnávky nepoznaných druhov živočíchov. Daň za plné bruchá bol mocný zápach rybiny a krvi panujúci po celej lodi. Asim požiadal Syllu k prevareniu morskej vody, čo pyromancerke nerobilo žiaden problém. Jej dar urýchlil pomerne zdĺhavý proces očisty tekutiny a tiež ušetril uhlie a drevo. Weran jej popritom robil spoločnosť, svoj pobyt si spríjemnil vyrezávaním. Tentokrát pracoval na holubici s ratolesťou.
Dokončila zahrievanie posledného kotla a po kontrole predchádzajúcich si k nemu prisadla na kovové zábradlie. Pyromancerkine ruky sa potili až blúzka nad nimi premokla. Reflexne sa jej dotkol, len aby sa hneď odtiahol kvôli horúčave ani tavený kov. „Prepáč, zabudla som ťa upozorniť!" vystrelo ju, no neschovala pobavenie z jeho nechápajúceho výrazu.
Trel o seba brušká ranených prstov, svrbeli ho. Rozhodol sa pomstiť hravou provokáciou: „Takto rozžeravená nie si ani pri sexe."
V trápnosti sa poobzerala či ho niekto nepočul, piráti totiž schodiskami nosili vykostené plody mora do skladov, potom urazene dupla: „Ak ho ešte niekedy chceš mať, tak si takéto reči odpustíš!"
Zdvihnutím dlaní naznačil kapituláciu, nasadil lišiacky úškrn, miloval jej začervenanie: „Žartujem, i keď je pravda, že nám to aspoň podľa môjho skromného názoru v posteli klape. Čo myslíš?"
Zabaľovanie komplimentov do perverzných poznámok Sylle navzdory pochopeniu prekážali. Zastávala názoru, že takéto veci majú ostať medzi nimi a rozoberať ich na verejných miestach je neslušné: „Zbijem ťa."
Dráždil hada bosou nohou: „Nevyhrážaj sa mi dobrými časmi!"
„Ty si strašný provokatér, vieš o tom?"
„Poďakuj sa Bodrigovi."
Kotol za nimi vychladol a pyromancerka to využila na rozbitie rozhovoru, nastavila korbeľ k pípe a po jeho napustení ochutnala: „Ešte raz ich všetky zapálim a malo by to stačiť."
Zaškŕkalo mu v bruchu až prestal vyrezávať: „Mohli by nám po dnešku zvýšiť prídely."
„Nebuď pažroš!"
Zmocnila sa ho veselá nálada, uložil výrobok vedľa seba a napol hrudník: „Vraj pažroš, moje svaly predsa potrebujú živiny!" Obzrela si Weranovu pokožku, tá už úplne stratila Orsonske zafarbenie a jeho vlasy nadobudli takmer pôvodný zlatistý odtieň. Skúmal jej pohľad snažil sa zistiť, na čo upína pozornosť.
„Tvoje krytie asi skončilo."
Poľavil od výrazu zamilovaného hlupáka: „Pochybujem, že to pirátov zaujíma, keďže chlapci o ničom nehovorili a čo sa týka Siegfrieda, ten o tom isto vie od Leonarda."
Táto vyspelá odpoveď ju prekvapila, dokončila zatepľovanie vody: „Čiže ťa to netrápi."
„Tušili sme, že to nevydrží večne, preto sme predsa tu."
Cryomancer si pokojným krokom prechádzal cez podpalubia: „Dobrý deň," pozdravil sa s nečitateľným výrazom sochy.
„Dobrý deň!" odzdravili naspäť a generál čakal, kým posádka donosí mäso do nižších úrovní lode. Weran sa nebál krátkych rozhovorov a hneď mu napadlo: „Vidím, že aj vám našli prácu, generál Koldhend."
Prišiel k nim, aby na seba nekričali, z nádob pískala para: „Ide len o zmrazenie nadbytočných potravín," potvrdil a pocítil z ryšavky vyžarujúce teplo: „Šetrite silami, majsterka Taruzo. Budeme ich čoskoro potrebovať."
„Ako to myslíte?"
„Ochladzuje sa. Kapitán Alqur už nariadil výmenu uniforiem a zapálenie ohňov na ohriatie."
Mladší Warborn sa zo zvedavosti rozhodol položiť pár otázok: „Smiem sa spýtať ohľadom vášho daru, generál?"
„Pýtajte sa!" prisvedčil autoritatívne bez pripomienok.
„Je pre vás mráz nebezpečný? Pyromanceri sa dokážu prehriať, tak ma zaujíma či máte niečo podobné."
„Viete, ako vznikajú cryomanceri?"
„Áno."
Zobliekol si rukavicu a vystrel mu modrú dlaň s topiacim sa snehom po koži: „Mágia sa líši iba vonkajším prejavom, nedokážem vyvolať plamene a na väčšie kúzla potrebujem vodu, inak mám rovnaké problémy ako tu majsterka. Výhodou je, že mi môj ľad pomáha stav prehriatia udržať pod kontrolou."
Bol príjemne prekvapený z jeho otvorenosti a dôvery. Uvažoval či sa nejedná o zavádzanie alebo ukážku sebavedomia, pre ktoré opis schopností nič neznamenal: „Už tomu rozumiem viac, ďakujem."
Pritakal a nasadil si časť brnenia späť na ruku: „Teraz sa spýtam ja, kapitán," oslovil s titulom, čím potvrdil ich teóriu: „Prečo nás váš brat a muži podozrievajú z niečoho nekalého?"
Sylla a Weran si prehodili nenápadné pohľady, atmosféra jedinou vetou poriadne zhustla, Siegfriedova apatia ničomu nepomáhala: „Je možné, že odpoveď zaháji konflikt?"
„Nie, preto rozprávam s vami a nie vašim súrodencom. Chcem, aby ste mu dohovorili. Čoskoro budete vazalom jeho jasnosti, nemusíme byť nepriatelia."
Z obavy o Risov život nespomenul svoje predošlé pokusy: „Porozprávam sa s ním. Verím v náš spoločný cieľ nastoliť mier a poriadok."
„Ste múdry muž, kapitán," polichotil mu napriek minulosti dezertéra, ktorú cryomancerova zásadová osobnosť odsudzovala: „V záujme celej expedície je najdôležitejšie zachovať spoluprácu, najmä ak sa jedná o nájdenie mocných zbraní."
„Súhlasím s vami," prikývol.
„Generál Koldhend, už sme to tam všetko nanosili," oznámil pirát a menovaný sa pobral k odchodu.
Weran nepokúšal svoje šťastie, nespomenul záhadný sklad: „Dovidenia, generál."
„Dovidenia."
Sylla s husacinou hneď pri príležitosti spustila: „Toto bolo dosť strašidelné. Vôbec som si nevedela domyslieť, na čo myslí."
„Ani ja, ale som si istý, že nás upozorňoval. Nájdem Risa a snáď do neho natlačím nejakej logiky."
„Mierumilovne!" napomenula ho starostlivo a on jej zahľadel do očí.
Bol by sa jej dotkol, ale stále sa z nej vyparovalo: „Samozrejme, láska. Hneď som späť."
Nehľadali sa dlho, Risus ležal v kajute: „Sylla?"
„Varí vodu," nezdržiaval a rovno prešiel na vec: „rozprával som so Siegfriedom."
Zbystrel, okamžite si to spojil so žalovaním: „A to už prečo?"
„Zastavil sa pri nás, vedia o vás."
„Čo si mu povedal?" vyštekol prudko neskrývajúc osočovanie zo zrady v tóne aj výraze.
„Drž hubu a počúvaj!" zvýšil hlas podráždene z bratovej reakcie: „Uistil ma, že nič nekalé neplánujú. Ich misia je rovnaká ako tá naša a to nájsť kamene. Žabo-myšie vojny sú zbytočná komplikácia."
Nezaprel sa, tiež skričal: „A ty mu veríš? Čakajú na príležitosť."
S nádychom si položil tvár do dlane: „Ty si strašne tvrdohlavý hlupák."
„Ja? To ty im veríš."
„Kto povedal, že im verím?" ohradil sa: „Nevyvolávam konflikt skôr, než nájdeme kamene. Očakávam zradu a som pripravený sa brániť, lenže dovtedy držím nízky profil. A mimochodom, stále môžu naozaj dodržať svoje slovo, preto je zbytočné v nich vyvolať paranoju, ktorá ovplyvní ich rozhodovanie v budúcnu."
„Takže si myslíš, že nám je lepšie čakať až kým oni sami nezasiahnu?"
„Zatiaľ nie sme ich cieľom. Ostatné budem riešiť pri kameňoch."
Pohadzoval rukami: „A toto nám má reálne pomôcť?"
„Je to najrozumnejšie riešenie, hlavne teraz, keď vás prekukli."
„Podceňuješ ich!"
Pobádal, že po sebe vrieskajú ako malé deti, skrotil svoj hnev a zvážnel, následne na neho prosebne prehovoril: „Potrebujem, aby si zbytočne neohrozoval Syllu. Možno si nahováraš, žeby sme posádku a Siegfrieda porazili, avšak ja to riskovať nechcem, preto ťa žiadam o zdržanlivosť a pochopenie. Nesmieš zabúdať, že sme tu s tebou a tvoje rozhodnutia nám môžu ublížiť," Risus si vstúpil do svedomia, poznámka o pyromancerke, ktorej vďačil za záchranu života ním pohla. Weran sa nezaobišiel bez ďalších výčitiek: „Posledné týždne si ma donútil rozmýšľať nad tým, či si vôbec tie kamene zaslúžiš."
„Huh, prečo?" opýtal sa zvláštnym tónom.
„Zabudol si nás chrániť," riekol zreteľne a starší Warborn onemel: „dúfam, že túto kritiku nepovažuješ za urážku. Mám ťa rád, no táto tvoja druhá polovica je problém, ktorý sa musí začať riešiť. Hlavne, keď máš byť hrdina ľudu," neodpovedal mu, rozoberal si to, čo mu bolo vytknuté, Weran zase zareagoval: „idem späť k Sylle. Ty si to zatiaľ zrovnaj v hlave a nájdi odpoveď na to, čo vlastne chceš. Prečo si žiadaš oných kameňov a čo s nimi plánuješ potom robiť." Privrel dverami a nedošiel ďaleko, pyromancerka akurát prišla do podpalubia: „Ako to prebehlo?"
„Doprajme mu súkromie, trošku som to prehnal..."
„Azda ste po sebe vrieskali!"
„Padli i urážky."
„Mohli by ste sa naučiť rozprávať slušne!" karhala poučne.
„Je to naša spoločná reč, možno nevkusná, ale verím, že mu pomohla."
Zahliadla v ňom hlboké zadumanie, navrhla: „Chcela som sa ísť vyvetrať."
„Neprechladneš?"
„Nebudeme dlho."
„Tak teda poďme. Z toho smradu mi začína byť zle."
Na od rýb mokrom schodisku panoval ľadový prievan, otvorili kryt a on sa jej ponúkol ako opora, opäť zabúdajúc riziko popálenia. Odmietla a Weran zatriasol sánkou: „Bŕŕ, toto je trošku väčšia zima, než som si predstavoval."
Spokojná sa so zavretými očami oddávala vánku: „Konečne sloboda."
„Súcitím s tebou, láska a nechcem ťa plašiť... náhodou sa ti už nechce ísť dnu?"
Zasmiala sa a pritlačila sa k nemu, našli potrebnú rovnováhu: „Si si tým istý? Už sa ťa môžem zase dotknúť."
„To bolo dobré," narážal na flirt a pobozkal ju.