Synovia vojny

4. Hnev

Slnce banujúce vyhasnuté duše zapadlo za kolosálne štíty Tererského priesmyku. Prenechalo miesto noci, ktorá svojim ponurým závejom zakryla ono tragické bojisko. Ňou natiahnuté tmavé mraky hladili topiace sa vrcholy hôr. Zasvietili prvé táborové ohne. Hliadky s fakľami dohliadali na to, nech hladné zvery nezneuctia telá padlých.
Guarďania verili, že si každý človek zaslúži riadny pohreb, zakopali aj svojich nepriateľov. Skonfiškovali im však vybavenie a šperky slúžiace sťa čiastočná úhrada nákladov vojny.
Generál v kabatci smútku počas fúnu pod ťarchou strát povzniesol statočnosť, ktorú navzdory niekoľkonásobnej presile obrancovia predviedli, pričom zdôraznil hrdinstvo a dôležitosť tejto obety. Zachránili svoj domov a ukázali, že Guard sa nebojí.
Weran sa poslednej rozlúčky nezúčastnil. Únava po dlhom boji ho zmohla krátko na to, čo si sadol pod strom. Nič sa mu neprisnilo, žiadna nočná mora, ani nejaký únik fantázie, spal ako pribitý.
Všimol si ho až hliadkujúci vojak vracajúci sa z lesa: „Vstávaj!" Warborn kričiacemu nevenoval pozornosť. „Hej! Neignoruj ma, ty sviniar! To nemáš úcty k mŕtvym? Potrebovali sme pomôcť s kopaním a ty si tu vylihuješ!" vyčítal mu zlostne. Weran zobral do ruky svoj meč a prudšie sa zdvihol.
„Idem teda niečo urobiť," preniesol vyrovnane a bezducho obišiel vojaka mrmlúceho hrešenia.
Pri najbližšej kadi sa šiel poumývať a poutierať si svoje vybavenie. Na od potu smradľavých vlasoch a pokožke zaschli zrazeniny so železitým zápachom. Tie sa po stisnutí rozpadli na prášok. Pošťastilo sa mu. Voda v kadi sa dala považovať za pomerne čistú. Vzal do rúk kefu a začal s drhnutím zlepenej hrivy. Hladina sa zafarbila do karmínového odtieňa a on usúdil, že to stačilo. Z misky si vybral hrsť popola, rozopol si kyrys a v rýchlosti si ho naniesol na zakrvavené končatiny, potom ich opláchol spolu s podpazuším, krkom a hruďou. Nakoniec si s handrou očistil zbroj.
Kráčal táborom. Sledoval ľudí pri ohniskách s kotlíkmi naplnenými voňavou polievkou. Ostrieľanejší popíjali víno v čutorách a zabávali sa v rôznych hazardných hrách, avšak nováčikovia si mlčanlivo pochutnávali na teplom vývare, akoby mal byť ich posledný. Nedalo sa uprieť, že aj napriek preukázanej odvahe si každý z nich z onej bitky vzal nežiadúce zážitky. Našli sa i muži, ktorých skľučovali výčitky svedomia, a tak sa bez večere venovali svojej výzbroji alebo sa modlili pri hroboch svojich blízkych. Hrdinské frázy a prejavy sa vyparili, ostali po nich iba sklamané obličaje.
„Prosím odpusť mi, Sho!" hovoril si v duchu, opäť ľutujúc, že ho nezachránil. Stratil sa v nenávisti, zabudol na ostatných. V tom okamihu sa mu v hlave vybavovali iba bojové techniky a spôsoby zabíjania. Nevedel, čo to do neho vošlo. Chcel to nejako napraviť, lenže niečo také zmeniť nedokázal. Urobil vtedy rozhodnutie a to musel prijať: „Ľutujem to, Sho, naozaj to ľutujem..."
Rozhodol sa navštíviť Risa, potreboval sa mu zveriť so svojimi pocitmi. Zelené oči zaostrili na širokánsky stan s holubicou. Zrazu ho zastavili kráľovskí gardisti v plátovej zbroji. Rozpoznal ich vďaka bielemu varkoču a oceľovému brneniu s dreveným párom krídel pripnutým k chrbtu. Zlatisté ornamenty vo vzoroch obilnín zdobili nákrčník, nárameník i prilbicu s otvoreným priezorom. Krúživým gestom ukazováka Weranovi naznačili otočku: „Obyčajní vojaci tam nemôžu!" oznámil strážnik s hustými fúzami.
„Ani generálov brat?" oponoval drzo, nebol v najgalantnejšej nálade.
„Nenechaj sa vysmiať!" zapojil sa vedľa stojaci.
„Zavolajte ho a uvidíte!" precedil pomedzi zuby.
„Je tam dôležitá porada. Počuj, neotravuj a choď preč! Dáme ti vedieť, kebyže zavolá o svojho brata," rypol doň nepriamo. Warborn pocítil sklamanie. Vojak vravel pravdu; ak by ho Risus chcel stretnúť, poslal by po neho, no to sa nestalo. Neostávalo mu nič iné, ako sa vrátiť k Bodrigovi a Qybovi.

V generálskom stane sa vo veľkom debatovalo. Risus a traja velitelia podrobne plánovali ďalšie stratégie. Herard Toron bol z trojice najmladší. Kráľ Mirhor mu veliteľský titul udelil za dolapenie Tara Jugiho, vodcu východných žoldnierov nazývaných Sýkorky. Za znak rodu si vybral narcis, symbol dediny Terbošov, z ktorej pochádzal. Netajilo sa, že sú s generálom nerozluční priatelia spojení rokmi služby v kasárňach.
Ďalší z prítomných sa volal Grog Pizmy. Vojaci pod jeho velením mávali na varkoči, uniformách či štítoch fialového barana. Korene Guardských baranov siahali až do bývalej Tererskej civilizácie. Potvrdzovali to pre Terercov typické cédrové kadere. Vojenčina bola od počiatku pre túto rodinu jediným poslaním. Nenarušil obyčaj svojich predkov, ba naopak ich službou prekonal, pretože vo vojsku strávil už bezmála tridsať rokov. Bojoval sťa baran, zúrivo s drvivými útokmi, kým ho sily neopustili. Zvieral bojové kladivo „Dunivý hrom" dedené po generácie. Neznámy zbrojmajster z Guardských dielní vybil jeho hlavicu a bohato zdobenú hrušku rukoväte do tvaru barana.
Posledný, najstarší veliteľ z mesta Limbadronsk, Pavel Pítr, s pýchou vystavoval na jazdeckom štíte a ružovkastom varkoči erb vyobrazujúci v sieti uloveného lososa, čím prezrádzal pôvodné remeslo rodu. Vysoký, vráskavý muž s veľkými stehnami a polovičnou plešinou sa tešil povesti najlepšieho turnajového jazdca. Okrem toho, že vyhral nespočetne veľa súťaží zastával funkciu hlavného majstra koní dozerajúceho na výcvik a udržiavanie kavalérie.
„Sú oslabení. Musíme to využiť a vykonať protiofenzívu na pevnosť Matruk," usúdil nahlas zamyslený Risus pozerajúc na mapu pred sebou.
„Bohovia nám boli dnes naklonení. Nie som si však istý či sa onen úspech zopakuje. Mali sme výhodu terénu a šťastie, že sa ich armáda skladala zväčša z otrokov. Vediac o ich superiórnejších počtoch a komplikovanom rozmiestnení pevností si preto dovolím tvrdiť presný opak," protestoval Pavel.
„Súhlasím s veliteľom Pítrom," zastal sa kolegu Pizmy: „šesťdesiatštyri padlých a dvesto vážne ranených sú priveľké čísla."
Generál sa nadýchol a tušiac, ako ostatní zareagujú prehlásil: „Kvôli tomu plánujem uzavrieť spojenectvo s Ostrovnými." Po tomto oznámení naň všetci upriamili neveriace výrazy.
„Ostrovní? Tí nás pri prvej príležitosti podrazia!" ozval sa priam nevraživo Pavel.
„Spojenectvo s niekým, kto ešte pred nedávnom bývaval našim nepriateľom, je zbytočne riskantné," pritakal urazene Grog.
Risus sa oprel o stôl: „Prosím, upokojte sa! Už dávnejšie som sa v utajení vydal do Beininduru. S kráľovnou Ilfirino sme dohodli podmienky spojenectva. Kráľ Mirhor je o všetkom informovaný. Veril som každému jej slovu. Prosím vás o dôveru..." viditeľne natiahol vzduch do nosa a nesúhlasne zakýval hlavou: „Mimo to, nemáme na výber."
„O akých podmienkach sa to bavíme?" opýtal sa doteraz nezapojujúci sa Toron.
„Jej štyritisíc mužov za nejaké zásoby."
„Generál, nezahovárajte!" skričal Pavel a udrel do dreva svojou mohutnou päsťou.
Ris skrotil nahnevaného Pítra ostrým zorom, naschvál urobil pauzu, potom odpovedal: „Najprv požadovala, aby sme na znak vďaky prerobili fresku v trónnej sále."
„Tá drzosť! Takto znehodnotiť úspechy jeho veličenstva!" pohoršil sa znova jazdec.
„Ešte som neskončil!" odbil ho podráždene: „Podarilo sa mi túto požiadavku vyhovoriť, čiže namiesto toho žiada potraviny vo väčšom množstve."
„Koľko?" odznel zadumaný Herard.
„Päťdesiat vozov pšenice, osem vozov olív, šesťdesiat oviec a desať sudov vína."
Tentokrát nezachoval chladnú hlavu Pizmy: „Zbláznila sa?! Tohtoročná úroda bude poznačená vojnou. Ľudia predsa musia z niečoho vyžiť!"
„Veličenstvo sa ešte nevyjadrilo, lenže ak mi tento návrh odsúhlasí, budeme mať mocného spojenca. Možno sa mi podarí väčšmi znížiť jej požiadavky, no nič nesľubujem."
Pavel stále neisto krútil hlavou. Toto spojenectvo sa mu hnusilo, avšak po opätovnom pripomenutí, že mu je Risus nadriadený, sa pokúšal zmierniť svoje výbuchy: „Generál, je to priveľké riziko."
„Viem, preto sa zúčastním diplomatickej diskusie, na ktorej sa stretne jeho veličenstvo s kráľovnou Ilfirino. Velenie na hranici medzitým preberá veliteľ Toron," pozrel na svojho kamaráta a ten prikývol.
„Nesmieme zabúdať, že potrebujeme obliehacie zbrane, generál," pripomenul pohotovo Grog.
„Skúsim niečo zohnať." Vzduch hlučne opustil Risove nozdry, zadíval sa na svojich podriadených: „Porazíme týchto fanatikov raz a navždy! Smiete odísť."