Born To Love {Harry Styles SK}

48. časť ...Otec?

BELLA

"Myslím, že by to šlo," vyslovil starší pán a mne sa okamžite na perách rozlial úsmev.

"Ďakujem, moc si to vážim," povedala som nadšene a zdvorilo som sa naňho usmiala. Jeho husté obočie vyčnievalo spoza  okuliar keď sa usmial sa popod šedivé  fúzy.

"Vážite si to, že tu môžete pracovať? Je to iba kníhkupectvo. Navyše, nezarobíte tu boh vie koľko," kruhové okuliare si zložil z nosa a s modrým pohľadom sa na mňa pozrel.

"Je to fajn práca. Milujem knižky, takže sa mi tu bude páčiť. A tie peniaze mi bohato stačia aby som si pomaly šetrila na vysokú," informovala som ho, na čo sa jeho úsmev ešte zväčšil.

"Tak dobre," pohľad sklonil dolu k nejakým papierom a ja som sa nedočkavo vrtela. Bola som šťastná už len z toho, že som si nejakú prácu našla a že to bola práca s knihami bolo pre mňa ešte plus.

"Takže.." odmlčal sa, keď ešte chvíľku študoval v papieroch a opäť ku mne vzhliadol. "Môžete nastúpiť už zajtra?"

"Iste," povedala som okamžite a nadšene som nadskočila. Ozval sa jeho chrapľavý smiech a ja som k nemu opäť vzhliadla.

"Zajtra o deviatej vás radostne očakávam," napriahol ku mne pravačku, ktorú som mu nadšene podala pri čom sa mi úsmev nevytrácal z tváre.

"Ďakujem, budem tu," uistila som ho, na čo sa opäť zasmial.

"Toho sa neobávam."

"Dovidenia," venovala som mu posledný úsmev pred tým, než som sa otočila a radostne som vybehla z menšieho kníhkupectva. Bola som neskutočne šťastná, že som si nejakú brigádu zohnala. A že to bolo s knihami bolo úžasné. Jediná vec, ktorá na tomto všetkom bola menší problém bol Harry, ktorý o tom nevedel. Boli sme spolu, no nepovedala som mu o tom. A dnes bol niekde s Louisom. Budem mu to musieť dnes povedať, no popravde, neviem, čo za reakciu mám od neho čakať.

"Bella!" počula som kričanie, na čo som sa chvíľku zastavila a ohlidla som sa. No nikoho som nezahliadla, aj keď ulica nebola až tak preplnená.

"Isabella!" ďalšie zakričanie môjho mena ma zastavilo v kráčaní a opäť som sa obhliadla, no keď som uvidela človeka, ktorý na mňa kričal, moja sánka skoro spadla na tvrdý povrch chodníka.

"Otec?" moja radosť akoby zázračne vyprchala a nahradilo ju rozhorčenie, ktoré sa postupne vo mne rozplývalo. Skrčila som obočie a sledovala som ho, ako ku mne beží. V ruke držal jeho pracovný kufrík, okuliare trónili na jeho nose, oblek dokonale upravený aj s bielou košeľou, na ktorej mal pár gombíkov pri krku rozopnutých. Do hlavy mi ihneď vbila spomienka, ako som ho takto s úsmevom vítala, keď prišiel z práce domov. Zahnala som staré myšlienky, ktoré mi vháňali slzy do očí a sústredila som sa na staršieho muža, ktorý už teraz nepatrí do našich životov.

"Bella, dcérka," povedal udýchane so širokým úsmevom a pokúsil sa ma objať, no ja som okamžite odstúpila. Jeho úsmev mu postupne mizol z tváre a ja som si ho ešte raz premerala pohľadom.

"Čo tu robíš?" spýtala som sa, čo mi behalo v hlave od prvej chvíle, čo som ho zbadala. Vypustil zo seba niečo v podobe povzdychu a uprel na mňa zelený pohľad, ktorý som zdedila po ňom.

"Som tu pracovne, no chcel som vás prísť pozrieť-"

"Fajn, videl si ma. Môžeš sa vrátiť k tvojej novej rodine," povedala som dosť hnusne, čo sa odzrkadlilo aj v jeho výraze tváre. Viem, že som bola hnusná, no zaslúžil si to.

"Nevideli sme sa mesiac Bella. Nemôžeš aspoň chvíľku tvojho času venovať vlastnému otcovi?" povedal takmer zúfalo a pokúsil sa ma chytiť za ruku, no ja som mu to nedovolila. Nedovolím tomu to človeku, aby sa ma už dotýkal.