Snažila som sa lapiť dych čo bolo teraz naozaj ťažké. V očiach ma štípali slzy a môj pohľad bol zahmlený. Iba matne som vnímala, čo sa deje okolo, keď sama som sa ešte stále nemohla nadýchnuť. Ruka mi samovoľne vyletela k hrudi, o ktorom som si jemne pobúchala dúfajúc, že by sa mi mohol vybitý dych vrátiť späť. Počula som iba nadávanie a rany. Nevedela som, čo sa deje. Nevedela som, ako je na tom Harry, či mi ublížili.
Ťažko som sa rozkašľala, keď sa do mojich pľúc opäť dostal kyslík. Bol to neopísateľný pocit opäť môcť normálne dýchať. Rozlepila som oči, ktoré okamžite zamierili na troch ľudí iba o kúsok ďalej odo mňa.
"Harry," potichu som vydýchla a snažila som sa postaviť. Ignorovala som bolesť v chrbte, ktorú mi spôsobil jeden z tých mužov a bez rozmýšľania som sa rozbehla k nim.
"Bella, choď preč!" zakričal na mňa Harry a jeho ruka pristála na tvári jedného z nich. Srdce mi divoko udieralo do hrude a celé telo sa mi triaslo. Odskočila som od nich dozadu a opäť som chrbtom narazila do steny, no podstatne menšou silou, ako to urobil ten chlap. Tvár som si prekryla rukami a zviezla som sa po stene dolu. Nevedela som, čo mám robiť, nevedela som, ako mám Harrymu pomôcť. Iba som vystrašene kvôčala pri stene starej budovy, z očí sa mi valili slzy a rukami som sa snažila zakryť, akoby som si myslela, že tak ma neuvidia.
Neviem, ako dlho som tam tak bola. Vnímala som iba hlasy, ktoré náhle utíchli. Ozývalo sa iba tiché stonanie. Stále som sa nekontrolovateľne triasla a čakala, čo sa bude diať. Možno prídu teraz za mnou a ublížia aj mne. Prečo tu do pekla ešte som? Mala som utekať, prečo odtiaľto. Ako mi to povedal Harry. No neurobila som to. Nechcela som tu nechať Harryho samého, aj keď som mu nijak nepomohla.
Vyplašene som sebou trhla, keď som ucítila ruku na mojom ramene. Bála som sa pozrieť hore na majiteľa tej ruky. Iba som stále potichu vzlykala. Neznášala som sa za to, že som bola tak detinská a Harrymu som nepomohla. Namiesto toho som tu kvôčala a plakala.
"Bell," ozval sa jeho tichý hlas a ja som sa naňho rýchlo pozrela. Z jeho pery a obočia mu hrčala krv, no inak som na ňom nevidela žiadne zmeny.
"Harry," šepla som s ťažkým výdychom a rýchlo som sa postavila. Okamžite som Harrymu obmotala ruky okolo krku a silno som ho objala.
"Harry," opäť som šepla, no tým z mojich pier vyšiel ďalší tichý vzlyk.
"Ššš. To je v poriadku, Bell. Všetko je v poriadku." Upokojujúco mi hladil vlasy a silno ma držal pri sebe. Jeho hebké vlasy som stisla medzi prstami a rýchlo som dýchala.
"Sú preč," povedal opäť a ja som sa na kúsok od neho odtiahla.
"Prepáč," šepla som a roztrasenými prstami som mu prešla po tvári.
"Za čo preboha?" Zamračil sa a pohľadom mi uprene pozoroval tvár.
"Nepomohla som ti." Po mojich slovách sa potichu uchechtol, na čo som odvrátila pohľad a ťažko som prehltla. Jeho prsty uchytili moju bradu a tvár si otočil ku sebe.
"Nemala si mi ako pomôcť, láska. Som v poriadku. Ty za nič nemôžeš, okey?" Uprene sa mi zahľadel do očí, na čo som iba potichu prikývla a smrkla.
"Poďme domov." Odtiahol sa odo mňa a silno si ma k sebe pritisol, keď ruku ovinul okolo mojich pliec. Slabo som sa pousmiala, keď použil to slovo domov. Berie ma, akoby som s ním už bývala.
"Bolí ťa to?" spýtala som sa opatrne, keď sme došli do jeho bytu a on si s tichým syknutím prstami prešiel po napuchnutej a rozťatej pere.
"Nie je to nič, čo by som nezvládol." Jemne sa usmial a za ruku si ma pritiahol k sebe.
"Čo to bolo za chlapov? O akom Edovi hovorili?" vydýchla som a lícom som sa oprela o jeho hruď. Pozorne som počúvala jeho rýchli tlkot srdca a jeho tričko som pevne stisla na chrbte.
YOU ARE READING
Born To Love {Harry Styles SK}
Fanfiction"Je jedno, ako rozdielni sme. Je jedno, čo si o nás ľudia myslia alebo hovoria. Je jedno, čo všetko nám stálo v ceste. No ak by som si mala vybrať medzi dýchaním a milovaním ťa, použila by som svoj posledný dych, aby som ti povedala: Milujem Ťa!"...
