Born To Love {Harry Styles SK}

55. časť... Harry vs Liam

Bolesť, poníženie a sklamanie. Toto bolo jediné, čo som dokázala cítiť. Bolesť, psychická bolesť, ktorá bola rozšírená po celom mojom vnútri bola neznesiteľná. Nedokázala som zastaviť slzy, ktoré sa mi stále dostávali na povrch líc, nedokázala som upokojiť moje telo pod náporom silného trasenia. Nedokázala som prestať myslieť na to, že človek, ktorého som milovala ma tak zradil. Podrazil mi kolená, zrazil ma k zemi. To, ako som sa cítila sa nedalo opísať. Mala som chuť rozbíjať veci, ísť za ním a niečo mu spraviť. Alebo Rebecce vyšklbať vlasy! No nedokázala som nič. Iba som nečinne sedela vedľa postele, slzám som nechala voľný prístup stekať po mojej tvári a pozerala som pred seba. V hlave sa mi motali myšlienky, ktoré som ani nestíhala vnímať. Snažila som sa prísť na to, prečo som si už na začiatku nevšimla, že to iba hrá. 

Spomínala som na ten deň, keď sme sa stretli prvý krát. V našom dome sa konala oslava. Veľa ľudí, alkohol. A vtedy prišiel. Vedel moje meno. Pýtal sa, či mám priateľa. Uisťoval sa, či môže začať svoju pomstu? Či má, ako povedala Rebecca, voľné pole? 

Panebože. Mala som sa od neho držať. Nemala som mu podľahnúť, bola som tak pekelne hlúpa! 

"Dúfam že si z toho pochopila, že budeš iba moja, Isabella." "Odveziem ťa domov." "Neublížim ti." "Páčilo sa mi bozkávať ťa." "Bell." "Mrzí ma to." "Ľúbim ťa." 

Toto bol ten dôvod, prečo som mu verila? Prečo som sa pri ňom držala a zaľúbila sa doňho? Zavádzal ma jeho rečami, omotával si ma na prst, aby ma mohol podraziť a ublížiť mi, aby tak ublížil Liamovi? Ak áno, v mojom prípade sa mu to podarilo. Zničil ma. Tak, ako pravdepodobne chcel. 

Frustrovane som si prehrabla vlasy dozadu, keď sa mi pramienky prilepili k mokrej tvári a trhane som sa zhlboka nadýchla. Mama tu už bola niekoľko krát, Sophiu nechcem ani vidieť a Liama tak isto. Mobil som nechala vypnutý, nechcem, aby mi niekto volal. Nechcela som sa jednoducho rozprávať s nikým. 

"Bella?" ozval sa hlas od dverí a mne sa chcelo ironicky zasmiať. Práve keď nikoho pri sebe nechcem, všetci otravujú.

V izbe sa objavila postava Eleanor. Nepozerala som na ňu. Zrak som nechala uprený k zemi a mlčky som počúvala jej tiché kroky smerujúce ku mne. Posadila sa vedľa mňa, na čo som hneď pocítila jej teplé ruky na mojich. 

"Si v poriadku?" spýtala sa, no nereagovala som. Prečo sa ma vôbec niečo takéto pýta. 

"Ja viem, prepáč, blbá otázka. Moc ma mrzí, čo sa stalo," povedala potichu. Zodvihla som k nej zrak a premerala som si jej ustaranú tvár. 

"Vedela si o tom?" Sama som bola prekvapená, keď som počula svoj hlas. Z toho kričania a plakania bol úplne zachripnutý a tichý. Ona okamžite pokrútila hlavou, no stále sa na mňa uprene dívala. 

"A Louis?" spýtala som sa na rovinu. Sú najlepší kamaráti, musel niečo o tom vedieť. Pozorne som ju sledovala, keď sklopila zrak a zamračila sa.

"Vedel," priznala a potom sa opäť pozrela na mňa. "Keď mi Sophia zavolala čo sa stalo, boli sme akurát spolu. Spýtala som sa ho, či o tom niečo vie a priznal sa. Veľmi sme sa pohádali, popravde ani neviem, kde je," povzdychla si. Mala som chuť ju objať a poďakovať jej, za to, že si ma zastala, no neurobila som nič. Iba som odvrátila pohľad a opäť som zostala ticho.