Strážny rytier

1. kapitola

Meškala som na prednášku ako aj každý pondelok. A ako aj každý pondelok, ani tentoraz som sa nezaobišla bez nadávania, že som si vybrala práve tento čas, keď boli prístupné aj iné. No čo už. Bola som dobrou kamarátkou.

„Vážne netuším, prečo sa každé ráno takto rozčuľujem," povedala Madison s rukami v bok, keď na mňa čakala pred triedou. Zadychčane som sa oprela o kolená a prevrátila očami.

„Zaspala som," povedala som a snažila sa popadnúť dych. S opätkami sa mi začínalo chodiť veľmi ťažko, no roky cvikov pomohli a ja som si tak na ne zvykla, že som takmer nič iné nenosila. No keď som sa niekam ponáhľala, nebolo to práve najlepšie.

„Ako inak," povedala Madison a potiahla ma do triedy.

Krátko na to, ako sme sa posadili k päťdesiatim ďalším študentom, vošiel do triedy profesor Phillips a s úsmevom sa postavil za svoj stôl a pozrel na nás.

„Všetkým vám prajem krásne ráno. Dúfam, že ste sa všetci dobre vyspali a ste pripravení na všetky prednášky dňa," usmial sa a my sme sa zasmiali.

„Akoby sme na to niekedy boli pripravení," povedal niekto zo študentov a smiech sa v triede ozval znova. S Madison sme sedeli na kraji blízko pri dverách, takže som cítila, ako ma chladia nohy. Zima sa už pomaly blížila, takže sa počasie ochladzovalo. Mne to však nevadilo, pretože sme bývali dosť blízko školy, takže som sa nad meškaním do školy kvôli počasiu nemusela zaoberať.

„Od začatia semestra začal už mesiac, čiže ste si mohli na školu a aj na všetko poriadne zvyknúť," povedal a začal sa prechádzať popred lavice. „Každý rok sú noví prváci iní. Niektorí majú záujem o štúdium, iní prídu len kvôli titulu. Preto sa nikdy nepripravujem na prednášky mesiace dopredu ako iní profesori. Mnohé skúsenosti mi ukázali, že to nemá zmysel, a preto na študentov reagujem až po príchode," povedal a tleskol rukami. „Chápete, aby som vedel, ako s nimi mám pracovať," doplnil a ja som sa oprela lakťami o stôl. Niečo mi totiž hovorilo, že táto jeho prednáška bude iná, ako tie, ktoré sme mali doteraz.

„Mesiac som vás stretával na tejto hodine a uvedomil som si, že veľká väčšina z vás tu chce byť a podľa reakcií na každej prednáške sa o tento predmet zaujímate. Preto som sa rozhodol, že zmením druh skúšky, ktorý je stanovený v systéme," povedal a ja som sa s nadvihnutým obočím pozrela na Madison, ktorá s vytreštenými očami a v pozore sledovala profesora. Triedou sa ozval šepot, no ja som bola príliš prekvapená na to, aby som reagovala.

„Pán profesor, mám otázku," ozvalo sa dievča zo stredného radu a profesor sa na ňu s úsmevom zahľadel. „Ako iste viete, tento predmet nám nekončí v zimnom semestri, ale pokračuje aj v letnom. O zmene skúšky myslíte tento semester? Alebo až ten druhý," spýtala sa a všetci sme sa na neho pozreli. S úsmevom hľadel na ňu, a potom sa usmial.

„Myslím tým skúšku v letnom semestri," povedal a mne padla sánka. Triedou sa ozval hlasitý šumot a niektorí už aj niečo vykrikovali v podobe otázok a možno aj protestov.

„A čo to znamená?" zakričal niekto a on sa chrbtom oprel o svoj stôl a pozrel na nás.

„Znamená to, že vám zadám úlohu, ktorú budete vypracovávať celý školský rok," povedal a mne padli ruky na stôl. Madison pri mne pre istotu už dávno prestala dýchať. „Na túto úlohu budete mať čas celý rok, čiže si vy zvolíte, koľko času si naň vyberiete. A potom na konci roka, mi úlohu odovzdáte a ja ju ohodnotím," povedal nadšene, no my sme nadšení neboli. Hlavne kvôli tomu, že sme nevedeli, o akú úlohu vôbec ide.

„A o akú úlohu pôjde?" spýtal sa spolužiak a on nadšene tleskol rukami a znova sa postavil od stola. Jeho úsmev mi pripomínal skôr úsmev malého dieťaťa.