Strážny rytier

25. kapitola

Keď som bežala, mala som pocit, že si dolámem nohy alebo padnem na zem. Bola som bosá a podlaha bola mokrá. Niekoľko plavčíkov na mňa začalo pískať a upozorňovať ma, no ja som si to nevšímala. Bežala som popri bazéne ako zmyslov zbavená a snažila sa k nim dostať čo najrýchlejšie.

Už od začiatku som na ňom videla, že je trochu iný, ako jeho priatelia. Podľa tela a aj tváre som si všimla aj to, že je mladší od nás, čiže na našu školu chodiť nemusel. Preto to bol buď niekoho súrodenec, alebo len kamarát. Nech to bol ktokoľvek, za chvíľu to s ním nedopadne dobre.

„Hej!" zvolala som, keď som bola pár metrov od nich, no nepočúvali ma. Smiali sa na ňom a držali ho vo svojej moci. „Pustite ho!" zvolala som a vtedy si ma všimli. Všetci sa ku mne otočili a aj on, s tým pohľadom na tvári. Chcela som sa k nemu vrhnúť, no jeden z nich ma schytil okolo pása a nedovolil mi to.

„Ale, čo tu robíš krásavica? Nepatrí sa mužom kaziť zábavu," povedal a držal ma naozaj pevne. Čo som aj čakala od plaveckého tímu. Všetci už na pohľad mali pevné ruky.

„Hej, vy!" povedala som a pozrela na troch, ktorí držali toho chlapca v náručí. Vyzerali, že sa ohromne zabávajú, ešte aj na tom, že som tam bola ja. „Pustite ho na zem!"

„Prečo by sme to robili?" zasmial sa jeden z nich a pomaly sa posúvali pri okraj. Obzrela som sa po bazéne a uvedomila si, že plavčíci sú ďaleko od nás, no našťastie sme boli len v druhej dráhe, blízko okraju. A čo bolo horšie, ľudia blízko nás sa na nás pozerali.

„Toto je naše privítanie v klube," hovorili a chceli ho hodiť do vody.

„Nie, neopováž sa!" skríkla som a už ho pomaly hojdali v náručí a vôbec ma nepočúvali, iba sa medzi sebou zabávali. „On nevie plávať!" skríkla som nahlas, ako som len dokázala, no práve v tom momente letel vzduchom a oni ho hodili do vody.

Akoby ma nikto nepočul. Všetci sa začali smiať ako blázni a nikoho to nezaujímalo. Vzpierala som sa v náručí toho plavca, no nepustil ma. Iba sa smial s ostatnými. Tomu chlapcovi však bežal čas.

„Pusti ma sakra!" skríkla som a chcela ho udrieť, no on sa začal smiať a zovrel ma ešte viac. Jeho ruky na mojom tele sa mi však vôbec nepáčili.

„Ale no tak, dračica," zasmial sa druhý plavec. „Veď je to len zábava," hovorili medzi sebou a viac sa do vody nepozreli.

„Okamžite choďte po neho! Utopí sa!" povedala som a už cítila strach. Koľko minút prešlo?

„Ale prosím ťa," smiali sa. „Nie je to padavka a vynorí sa. Pozri sa!" zvolali a pozreli sa na vodu. V tej sa však nič nedialo. Chvíľu sa pozerali aj ďalej so smiechom, no ten začínal miznúť, keď sa stále nič nedialo. Vtom si akoby uvedomili, že už prešlo dosť času a zovretie, v ktorom ma ten plavec držal, povolilo. Okamžite som sa uvoľnila a skočila šípku do vody.

Bola som od neho dva metre a uvidela ho, ako sa na dne vody snaží vyplávať na povrch. Jeho nohy však vôbec nereagovali, pretože v nich mal asi kŕč. Na tvári som mu videla strach, no hlavne to, že mu dochádza dych. Priplávala som teda čo najrýchlejšie k nemu a keď sa na mňa pozrel, vytreštil na mňa oči.

Chytila som mu tvár do rúk a pritisla pery o tie jeho. Šokovalo ho to, no ja som mu chcela iba dať nejaký vzduch, pretože vyzeral tak, že to na povrch s vedomím nezvládne. Keď som skončila, chytila som ho okolo ruky a vyplávala s ním na povrch. Bazén bol hlboký len dva metre, čiže to nebola veľká hĺbka. Pre neho to však mohlo vyzerať ako niekoľko metrov. Nečudovala som sa.

Hneď ako sme sa vynorili na povrch začal kašľať a celý sa roztriasol. Vedela som, že to nie je z chladnej vody, ale skôr od neskutočného strachu. Nevedela som si ani predstaviť, aké hrôzostrašné to pre neho mohlo byť. Čudovala som sa však, že tu nebol nikto, kto o tom vedel. Keby o tom niekto vedel, nikdy by sa to nestalo.