Strážny rytier

10. kapitola

Trvalo mi niekoľko minút, kým som znášala nahnevaný výraz správcu a hlavne jeho výčitky. Bol dosť nahnevaný a ja som mu rozumela. Zas sa raz ukázalo, aká zodpovedná dokážem byť. Hlavne, že som si dávala pozor a nakoniec som na to aj tak doplatila.

„Prosím, dohodnime sa nejako," povedala som smutne a on si s povzdychom založil ruky na hrudi a mračil sa na mňa.

„Neprijímam platby dodatočne. Veľakrát sa mi stalo, že nezaplatili, tak už neverím nikomu!" povedal tvrdohlavo a ja som bola v koncoch. Ak sa o tomto dozvedia ostatní, asi ma zabijú. Vtom ma však niečo napadlo.

„A kto sa tu o to vlastne stará? O jedlo a upratovanie?" spýtala som sa a on po mne zazrel.

„Ja, kto iný? Je to v popise mojej práce!" povedal zúrivo a mne sa rozžiarili oči.

„A čo keby sme sa dohodli, že to budem mať na starosti ja?!" spýtala som sa hneď a on prižmúril oči.

„Počúvam?"

„Ako náhradu za peniaze by som sa postarala o varenie, upratovanie, pranie a všetko čo by ste inak robili vy. Máte tu predsa nejaké jedlo, nie? O všetko by som sa postarala," povedala som a on sa na mňa prižmúrene pozeral.

„Naozaj si schopná starať sa o štyridsaťjeden mužov?" spýtal sa pochybovačne a mne sa len tak roztriasli nohy.

„Áno," odpovedala som, i keď som si tým istá nebola. No inú možnosť som naozaj nemala. A podľa jeho pohľadu, to začínal aj zvažovať.

„Dobre teda. Jedla ti zaobstarám a o zvyšok sa postaráš ty," povedal a mne veľmi odľahlo.

„Môžem vás požiadať, aby to zostalo medzi nami? Nechcem, aby o tom ostatní vedeli," požiadala som a on sa usmial.

„Jasné, v poriadku," povedal samoľúbo a ja som s padnutým srdcom išla späť k ostatným.

Nemôžem uveriť tomu, že som zabudla peniaze na ubytovni. Takú základnú a podstatnú vec som zabudla, i keď to malo byť to prvé, na čo som mala myslieť. A to som sa snažila správať zodpovedne. Typické, že keď netreba som zodpovedná až-až, a keď sa to odo mňa očakáva, na plnej čiare pohorím.

Prišla som späť do vestibulu, kde boli už všetci, okrem trénerov, ktorí zmizli ktovie kde. No nechala som ich tak a pobrala sa do kuchyne, aby som zistila, kde čo je. Jack s ostatnými nášmu klubu určite ukážu kde budú spávať a ja som sa k nim mohla pripojiť neskôr.

Kuchyňa bola presne taká úžasná, ako som aj čakala. Len som do nej vošla a už sa mi rozžiarili oči ako hviezdičky. Zbožňovala som čas strávený v kuchyni a nemohla som sa dočkať, kedy využijem všetky pomôcky kuchyne. Možno si správca myslí, že to nezvládnem, ja si to nemyslím. Už som s týmito záležitosťami mala skúsenosti.

Chladnička bola plná jedla a čo ma potešilo tak to, že tam nebolo kúpené žiadne nezdravé jedlo. Aspoň sa mi podarí udržať Thea bez pizzi aspoň na pár dní. Už ma bolelo brucho z toľkého jedenia namiesto neho. Nechcela som pizzu vidieť aspoň celý rok.

Zoznámila som sa so všetkým čo som potrebovala a namierila si to k ostatným. Nebolo ťažké ich nájsť, pretože sa ich smiech a hluk ozýval v celej veľkej chate. Vošla som preto do vzdialenej miestnosti, ktorá slúžila pre spoločné stretnutia. Všade boli sedačky, vzadu v miestnosti bol veľký krb a vpredu zas veľká tabuľa, pri ktorej hneď stáli obaja kapitáni. Na tabuľu rozpisovali program, čomu som sa musela usmiať. Nedávali si teda na čas. Vedeli, prečo sem prišli a neflákali sa. To ma tešilo.

„Nora, kde je správca?" spýtal sa ma Zeke a ja som sa oprela o zárubňu.

„Poslala som ho domov. Budem sa o vás starať ja," vyhlásila som a všetci sa na mňa pozreli.