Strážny rytier

35. kapitola

Nikto nepovedal ani jedno slovo. Od každého príchodu sa iba navzájom pozdravili, no následne mlčali. Stála som s notesom nad nimi a iba ich sledovala, ako si bezcieľne kontrolujú všetky veci. Uvedomila som si, že ja som prišla skôr, aby som mala všetko pripravené a oni prišli tesne po mne. Nepýtala som sa však na dôvod. Myslela som si, že sa tak dohodli, no podľa ich reakcií, to bolo všetko spontánne.

„Je všetko pripravené?" zastavil sa pri mne tréner a ja som sa na neho hneď pozrela.

„Dresy mám, jedlo aj pitie mám, lekárničku mám a aj notes mám. Všetko by sme mali mať," povedala som a on sa s povzdychom pozrel na chlapcov.

„A čo oni?! Majú všetko?" spýtal sa a ja som sa na nich tiež pozrela.

„Áno, všetko. Až na to, že prišli o hlas," povedala som a on sa usmial.

„Ten sa im dúfam čoskoro vráti," povedal a hneď začal kričať, že vyrážame. Vzdychla som si a objala notes na hrudi. Rozumela som im, že sú zo všetkého nervózni a najradšej by dostali viac času. Ten im však bohužiaľ dopriaty nebude a oni si naň budú musieť počkať.

Pozrela som sa na Thea a uvedomila si, že aj on je ticho. Odkedy prišiel, sa na mňa ani len nepozrel a bol rovnaký ako aj ostatní. Od bitky s Jackom, sme spolu sami takmer nikdy neboli. Nebolo to ani tak kvôli tomu, že by sme sa pohádali, no turnaj sa blížil a on bol naň čím ďalej, tým viac sústredený. Preto som nenaliehala a nechala ho trénovať.

No posledné tri dni sa stali rutinou naše spoločné tréningy. On ako jediný bol schopný odrážať moje podania, aj keď aj ostatní sa to ako tak naučili, no on bol z nich najlepší. Preto sme sa dohodli, že vždy po každom tréningu zostaneme a ja mu budem ďalej podávať. Nielen podania, ale aj jednoduché smeče, ktoré na zemi chytal.

Aj keď to bol len tréning, vedela som, že je veľmi dobrý. Loptu chytal tak čisto, akoby to nebola žiadna tvrdá práca. Musela som preto odchádzať z tréningu domov s úsmevom na tvári. Aj keď mi išli odpadávať ruky.

Sofia, Madison a Chuck odchádzali krátko po nás. Aj preto, aby sa dlhšie vyspali a aj preto, aby tam prišli iba na náš zápas a nie na zápas iných. Náš zápas sa hrá o desiatej, čiže sme mali dosť času. A veľká časť zo mňa sa nemohla dočkať.

Nastúpili sme všetci do autobusu a ja som si sadla do prvých sedadiel, aby som sa tak mohla rozprávať s trénerom. Nechcela som sa o stratégiách hry rozprávať cez celý autobus, aby som tak nestresovala ostatných. Tí si totiž sadli každý sám a nevnímali okolie.

„Mám o nich strach. Takto sa nesprávali pri jesennom turnaji," povedala som keď som sa na nich obzrela a vedela, že ma nepočúvajú. Buď mali slúchadlá, buď spali, alebo nepočuli kvôli motoru a zapnutému rádiu. Alebo nás vôbec nevnímali.

„Ja im rozumiem, že sa takto boja. Predtým to bolo iné, pretože si mysleli, že prehrávajú kvôli tomu, že nie sú dosť dobrí. Prišla si však ty a povedala, že prehrávajú kvôli niečomu úplne inému," povedal tréner a ja som si vzdychla. „Strávili mesiac a pol tým, ako odstrániť svoje zlozvyky a úspešne ti musím oznámiť, že sa im to podarilo," povedal s úsmevom a ja som sa tiež usmiala.

„Až na Nicka," povedala som a on prikývol. Nepovedala som mu dôvod, pre ktorý Nick hrá volejbal tak ako hrá, no aj tak to nebolo dôležité. „No premýšľala som nad tým, ako to zvládnuť a myslím, že by sa to dalo," povedala som a začala mu hovoriť plán.

Najprv som si myslela, že keď Nickovi poviem, že chlapci nie sú ako tí, s ktorými hrával na strednej, že mu to pomôže a bude im veriť. No hneď na druhý deň tréningu mi ukázal, že sa to nedá len tak zmeniť. Rozumela som tomu, pretože je to jeho trauma a on s tým veľmi veľa nedokáže urobiť. Preto som sa k tomu už viac nevracala a nechala ho hrať tak, ako chce on.