Strážny rytier

14. kapitola

Ešte pred začatím turnaja som si predstavovala rôzne scenáre, ktoré by mohli nastať. No žiadna z nich sa ani trošku nepodobala tomu, čo sa predo mnou odohrávalo.

Prvý set sme prehrali 12:25 a druhý, ktorý sa začal len nedávno, vyzeral tiež beznádejne. Tréner vedľa mňa pri prestávkach dával rady, rozčuľoval sa a hovoril, čo majú robiť. Obdivovala som ho, že aj v takejto situácii si dokáže udržať chladnú hlavu a snažil sa stále vyhrať. Chcela som mu byť oporou, oporou aj pre ostatných, no nevyzeralo to dobre.

Podala som fľašku Loganovi, ktorý zadychčane stál vedľa mňa a hneď sa z nej aj napil. Všetci boli vyčerpaní, pot z nich len tak tiekol, no aj tak mali stále bojové výrazy v tvárach. Aj keď úplne prehrávali, nevzdávali sa. Kapitán ich stále povzbudzoval. Či už na lavičke, alebo na ihrisku. Stále bol ten, ktorý udržiaval morálku na vrchole a nikto sa preto nezrútil.

Pozrela som sa na Thea, ktorý stál oproti mne a obzrela si ho. Za poslednú hodinu sa hádzal o zem takmer pri každej príležitosti a neustále posielal loptu späť do hry. Ešte nikdy predtým som ich nevidela hrať žiadnu hru a musela uznať, že sú naozaj dobrí. Priam neskutoční. Hlavne Theo. To, ako dokáže ako libero zachrániť každú loptu, je priam obdivuhodné. Keby nemal na kolenách a lakťoch chrániče, určite by mal veľa odrenín. No neplatilo to len pre neho.

Celý čas som sledovala ich a iba niekedy loptu, za ktorou sa všetci hádzali. Všímala som si ich hru a musela uznať, že sú to naozaj dobrí hráči. Každý z nich bol svojím spôsobom agresívny a vedel skvelo robiť svoju úlohu. Či už ako blokár, smečiar a v prípade Nicka ako nahrávač. Každý svoju pozíciu uplatňoval veľmi dobre. No z nejakého dôvodu, aj tak prehrávali.

Obzrela som sa na tribúnu a počula, ako ostatní hráči z tímov bučia a smejú sa nad touto hrou. Bolo mi z toho na nič, keď som si uvedomila, že sa smejú na nás. Na našich hráčoch, ktorí sa snažia získať akýkoľvek bod, akýmkoľvek spôsobom. Bolo mi zo všetkého zle a chcela som, aby okamžite zmizli. No uvedomila som si, že ich vôbec nepočúvajú.

Stále sa pozerali pred seba, na svojho súpera a nevenovali pozornosť ničomu inému. Iba súperovi a lopte, ktorú sa snažili získať. Srdce mi od vzrušenia neuveriteľnou rýchlosťou búšilo a nedokázala som od nich odtrhnúť zrak.

Lenže tentoraz som sa už nepozerala na loptu, ktorá stále niekam lietala. Pozerala som sa na hráčov, na oboch stranách. Jack mi povedal, že sa niekedy snažil zistiť, či súper nejakým spôsobom podvádza. Dokonca sledoval aj rozhodcov, či zle pískajú, no nenašiel nič. No to sa pozeral on a nie ja.

Pozerala som sa ako sokol na všetkých hráčov, na každý ich pohyb a všímala si úplne všetko. Súperova hra bola dobrá, no rozhodne nie lepšia ako tá naša. Ako je potom možné, že stále prehrávajú? Ako je možné, že tá lopta padá najviac na našej strane, no na ich takmer vôbec?

Pozrela som sa na trénera a videla ako zviera päste na kolenách. Bol nahnevaný, nervózny a nedokázal s tým nič urobiť. Jeho rady, ktoré hovoril hráčom stáli naozaj za to. Bol to dobrý tréner s dobrými stratégiami, no stále to nebolo dosť. A ja som už znova nechcela vidieť ten smutný výraz, s akým som ho spoznala. Chcela som, aby sa usmieval, aby sa všetci usmievali, ako aj doteraz.

Ak teraz prehrajú, budú na tom dosť zle. Nech sú akokoľvek optimistickí, ďalšia prehra pre nich nebude dobrá. Poznačí ich to a ja som to vedela. Vedela som to, no zabrániť som tomu nedokázala. Trhalo mi to srdce a chcela som kričať, no mlčala som. Až dokým rozhodca nezapískal na koniec setu, ktorý sme tiež prehrali.

Šokovane som sa pozerala na našich hráčov a videla ich buď stáť s hlavou vztýčenou dohora, alebo kľačať na zemi s hlavou sklonenou k zemi. Na tvárach niektorých som videla slzy, ktoré nedokázali zastaviť. Ja sama som chcela plakať, no ovládala som sa. Nemohla som plakať aj ja. Neprišla som sem pre to, aby som plakala.