Strážny rytier

45. kapitola

Bez Thea a ktoréhokoľvek hráča, som sedela v obývačke trénera Martina, kde som mu objasnila aspoň základy môjho plánu. Najprv sa musel vyrovnávať s myšlienkou, že mám skúsenosti s hazardom, no ubezpečila som ho, že je to moja minulosť a nijako to nezasahuje do prítomnosti.

„Vieš, že nič podobné sa ešte nestalo, však?" povedal zrazu, keď som skončila a pozeral sa na mňa. „Ešte nikto nikdy neskúšal nič podobné," doplnil a ja som prikývla.

„Áno, ja viem," povedala som a on sa na mňa pozeral.

„A ty to chceš aj tak urobiť," povedal a ja som znova prikývla.

„Pretože to inak nejde," povedala som a vzdychla si. „Premýšľala som nad každou možnosťou, ale sú proste až priveľmi dobrí. A my, čo sme prehrávali niekoľkokrát po sebe a nemáme žiadne skúsenosti, inak to proste nepôjde," povedala som a oprela sa o operadlo. „Nie je to tak, že im neverím, ale je to niečo čomu nezabránia ani oni. To je proste tá daň, ktorú za všetky tie prehry musíme zaplatiť."

„Rozumiem," povedal a vzdychol si, prehrabávajúc si vlasy. „Veríš mu naozaj dosť," povedal a ja som prikývla.

„Áno," povedala som a on prikývol.

„Dobre, tak poďme," povedal a obaja sme sa postavili.

Bolo už päť hodín a bol to čas, na ktorom sme sa dohodli, že sa stretneme v telocvični. Ostatní mi počas dňa písali, že sa aspoň trochu pripravujú, no vedela som, že musia hrať spolu všetci, pretože to potrebujú viac. Napadlo ma, že zavolám Jackovi a požiadam ho o pomoc, no nevedela som, ako na to zareaguje.

„Mohli by sme to risknúť, aspoň na jednu hru," povedal tréner počas cesty, keď sme šli späť do školy.

„Čo keď ma pošlú do riti," povedala som a pozrela sa na neho.

„Tak pošlú," povedal a lišiacky sa na mňa usmial. Preto som len prevrátila očami a zdvihla mobil.

Do školy sme prišli o pol a podľa zasvietených svetiel už boli dávno v telocvični. Nedávala som im to za zlé, pretože som sama Theovi dala kľúče, nech tam prídu. Aspoň sme tak mohli vidieť, že sa neskrúcajú doma v strachu a ani v obavách. Tie ich výrazy v tvárach sa mi naozaj páčili.

„Čo vy tu robíte?" spýtala som sa Sofii a Chucka, ktorí sedeli vo vnútri pri stene.

„Ste teraz celebrity a ja som sa dosť nudil," povedal Chuck a ja som prevrátila očami. Tréner sa zatiaľ pridal k ostatným, aby im čo to ešte povedal a ja som tak zostala stáť vo dverách a pozorovala ich.

„Niečo sa deje?" spýtala sa ma Sofia a ja som sa na ňu pozrela.

„Nie, len som si spomenula na niektoré veci," povedala som a radšej sa odvrátila. Nechcela som, aby sa o mňa bála, a preto som radšej šla k ostatným.

Po chvíľkovom tréningu sedeli v miestnosti a ja s trénerom sme stáli pred nimi, aby sme im tak povedali stratégie na zajtrajšiu hru. Bola som dosť nervózna, pretože tu bola možnosť, že sa im to nebude páčiť.

„Takže ste na niečo prišli?" spýtal sa kapitán a tréner sa pozrel na mňa.

„Áno, dá sa to tak povedať. A či to bude fungovať, záleží iba od vás," povedala som a všetci sa na mňa usmiali.

„Ako si aj naposledy hovorila," ozval sa Zeke a ja som sa na neho pozrela. „Ak chceme vyhrať, musíme si navzájom veriť. Doteraz si nám nedala možnosť, že by sme o tebe mali pochybovať. Nemyslím si, že sa to zmení," povedal a ostatní len prikyvovali. Preto som sa iba usmiala a prikývla.