Strážny rytier

8. kapitola

Správa o financiách potešila najmä trénera a bolo to na ňom naozaj vidieť. Chlapci sa išli na tréningu roztrhnúť od toľkého rozkazovania a podľa ich tvárí som vedela, že takto už dlho netrénovali. No aj tak mali stále na tvárach úsmevy, čomu som bola rada.

Stála som pri dverách do telocvične a sledovala ich. Ich pracovanie s loptou bolo až magické, že som nedokázala dotrhnúť zrak. V jednom momente som videla loptu u Zeka a zrazu bola na druhej strane pri Loganovi. Bolo to neskutočné.

„Pozor!" skríkol zrazu jeden z nich a ja som potočila hlavou. Uvidela som ku mne letieť loptu, no skôr ako stihla zasiahnuť moju tvár, pri mňa skočil Theo a zápästím ju zastavil. Zažmurkala som, akoby sa práve zastavil čas. Nestihla som ani zareagovať. „Prepáč!" zakričal Evan, no ja som len mávla s úsmevom rukou a ďalej ich sledovala. No môj pohľad sa stretol s Theovým, ktorý odo mňa hneď odbehol.

Jeho hra sa mi veľmi páčila. Hral na pozícii libera, ktorý hrá vždy vzadu a chytal každú loptu, ktorá išla mimo plochy. Vždy ju dokázal zasiahnuť tesne pri zemi, čo sa mi zdalo až nemožné, no on to dokázal. Bolo to neskutočné a bolo skvelé sa na to len tak pozerať. Vedela som však, že ich všetkých chcem vidieť radšej hrať zápas, ako len trénovať.

„Tréner? Mohla by som sa niečo spýtať?" pristúpila som k nemu a on sa na mňa zdesene pozrel.

„Nie!" zvolal a jeho hlas sa ozval v celej telocvični. „Už sa nič nepýtaj!" povedal a videla som, že sa usmieva.

„Ale je to dôležité," povedala som pobavene, no on ma hneď otočil a hnal ku dverám.

„Odpoveď je nie. Rozhodne nie," povedal a veľmi rýchlo odo mňa odišiel. Nafučane som sa oprela znova o stenu a prebodávala ostatných pohľadom, ktorí sa mi popod nos smiali. Vedela som, že všetky moje otázky viedli k niečomu hlbšiemu, preto bol tréner opatrný. Ale ja som za to nemohla, že som aká som.

„Nora!" skričal zrazu niekto veľmi nahnevane, až som stiahla ramená a vystrašene sa pozrela ku dverám. Šokovalo ma, keď v nich stála nahnevaná Sofia s rukami v bok. „Ty si vrazila Kevinovi a ešte k tomu sa vyhrážala riaditeľovi? Zošalela si?"

„Čože?" skričali všetci v telocvični a ja som sa na nich vydesene pozrela. Hneď som priskočila k Sofii a chcela ju umlčať.

„Neviem o čom to hovoríš. Môžeme ísť prosím ťa von?" šepkala som, no ona sa odo mňa odtrhla.

„Vedela som, že si šialená, no nemyslela som si, že takto. Vieš ty vôbec, čo sa teraz vonku deje? Čo robí Kevin?" kričala nahnevane a ja som stisla pery. „Zúri, pretože im riaditeľ vzal nejaké peniaze a dal ich vám. Povedala som ti, aby si sa do toho nemiešala, prečo ma preboha, nikdy nepočúvaš!"

„Ale dopadlo to dobre, či nie?!" spýtala som sa s úsmevom a ona sa len tak naštvane nadýchla. „No tak, všetko ti poviem doma, ale už tu prosím ťa nekrič."

„Ja nebudem čakať až kým dojdeš bohvie kedy domov. Títo tu ťa majú celú pre seba a ja už nehodlám-," povedala a očkom sa pozrela do telocvične. Pohľad na ostatných spôsobil, že hneď zmĺkla a sledovala ich. Zaklonila som hlavu dozadu a vedela, že je to pre ňu pohľad ako vyšitý. Vzdychla som si a pozrela sa na ostatných. Prekvapene sa na nás pozerali a nevedeli čo v danej chvíli povedať.

„Tak ja pôjdem upratať klubovňu," povedala som potichu trénerovi a ten s rukou na tvári iba prikývol. Potlačila som do Sofii, ktorá sa premenila na sochu a vyšli sme spolu von, odkiaľ som ju ťahala do klubovne.

„Nikdy nerozmýšľaš nad tým, čo robíš," povedala mi vyčítavo, keď sedela na lavici v klubovni a ja som pri nej upratovala. „Keby to nevyšlo, mohla si mať vážny problém!"