Strážny rytier

21. kapitola

Bola som rada, že mu obliekanie netrvalo tak dlho. Vlastne si dal iba tričko a naň mikinu, a mohli sme ísť. Samozrejme som sa za ním skrývala a nechcela som, aby ma ktokoľvek videl. Oproti nemu som vyzerala hrozne a chcela som sa čím skôr dostať domov a prezliecť sa. No hlavne umyť tvár.

„Chodievate takto piť často?" spýtal sa ma počas cesty s rukami vo vreckách a ja som si vydýchla.

„Veru nie. Naposledy sme boli, keď sme sem prišli. Inak popíjame iba víno v byte," povedala som a uvedomila si, že aj keď mám opätky, stále som oproti nemu dosť nízka. „No včera bola výnimka."

„Vy dve sa poznáte už dlho, nie?"

„Vlastne sme z rovnakého mesta, takže takmer od detstva. Nikdy by som si nemyslela, že s ňou budem až dodnes, no som rada," usmiala som sa. „Ty si hovoril, že si sem s nikým nešiel, kam potom všetci išli?"

„Pochádzam z Floridy, takže všetci išli na výšku tam. Nečudujem sa, pretože to majú bližšie a nikto nechcel odísť," povedal, čo ma veľmi prekvapilo.

„Ale ty si odišiel."

„Áno, chcel som zmeniť prostredie a táto škola mala dobrý program na môj odbor, tak prečo nie," usmial sa a ja som prikývla. Nechcela som sa pýtať na volejbal, no aj tá časť ma zaujímala.

Prešli sme cez ulice a dostali sa k mojej ubytovni. Vlastne ma aj zaujímalo, ako je na tom Sofia. Od včera som s ňou nehovorila, a preto som dúfala, že sa dostala bezpečne domov. Taktiež aj Luke, o ktorom som tiež nič nepočula.

Otvorila som dvere do ubytovne a v krátkosti mu ukázala ako to tu funguje. Dosť sa nasmial nad niektorými pravidlami, no nevyberali sme si. S úsmevom na tvári sme vošli do nášho bytu, kde som sa hneď pozrela na topánky.

„No výborne, nie je tu Gabriella," povedala som hneď pobavene a on sa zasmial.

„To je až taká hrozná?" spýtal sa a zatvoril za nami dvere. Hneď som sa k nemu otočila, so zhrozeným pohľadom na tvári.

„Zomrel by si z nej," povedala som a vtom nám obom padol pohľad na určité botasky, ktoré sme uvideli pri dverách. Chvíľu sme na ne bez slova pozerali, a potom sa pozreli na seba. Nevedeli sme čo povedať, ani čo robiť, no nakoniec sme sa obaja pohli do zadnej časti bytu, kde som si to namierila rovno do mojej izby. Bez slova som ju otvorila a obaja nazreli dovnútra.

V momente som ich však zatvorila a s vytreštenými očami sa oprela o dvere. Theo stál tesne pri mne a pozeral na mňa s úsmevom na tvári. Ja som však dúfala, že nie som taká červená na tvári, ako som si myslela.

„No, myslím, že sa presunieme do kuchyne," povedala som a hneď si to tam namierila.

Nemohla som uveriť tomu, že spolu naozaj spali. Niekde hlboko v mojej hlave som si aj myslela, že sa niečo podobné stane, no neverila som tomu. No cítila som sa aj dosť trápne. Vlastne najtrápnejšie ako som už zažila. Teraz to vyzerá tak, akoby sme obe išli s nejakými chlapmi domov a vyspali sa s nimi. Aj keď ja som s nikým nespala.

Zatiaľ čo som pripravovala nejaké jedlo a počúvala zapnuté rádio, sme sa rozprávali prevažne o škole. Zaujímala som sa hlavne o neho, že čo bude robiť dva týždne, keď ho vylúčili. Samozrejme nad tým nepremýšľal a nevedel mi na to odpovedať. Preto som sa iba rozčuľovala nad jeho nezodpovednosťou, zatiaľ čo on sa iba smial a usmieval na mňa.

Neviem čím to bolo, no cítila som sa pri ňom veľmi príjemne. Akoby sme sa doteraz ani raz neurazili a ani nehádali. Bolo to také, akoby sme sa poznali už roky. No problém bol v tom, že mi srdce pri pohľade na neho búšilo ako u dušu, nedokázala som sa na neho bez nervozity ani len pozerať a nevedela som, či je to dobre. Vlastne som nevedela ani to, či je to zle. Nech to bolo ako chcelo, ten pocit, ktorý som pri ňom cítila, sa mi veľmi páčil.