Strážny rytier

3. kapitola

Už dávno mi tak nadšene srdce nebúšilo. Cítila som, že mi od radosti chce vyskočiť z hrude, no ja som mu to nedovolila. Určite nie tak skoro a tak rýchlo. Keď som bežala k telocvični, myslela som si, že sa stal zázrak. Že ma muselo niečo osvietiť, keď som sa pozrela tým smerom, kde bola stará budova. Netušila som, čo mi odpovie Chuck. Netušila som, že by sa z toho vykľul nejaký šport. No nech to bolo ako chcelo, už som vedela, o čom budem písať článok.

Keď som pribehla k telocvični, dvere boli zatvorené, no počula som zvnútra padanie lôpt a aj pískajúce botasky o podlahu. Bolo už po piatej, čiže som sa nečudovala, že majú stále tréning. No nech som premýšľala akokoľvek, nenapadala ma možnosť, ako by som sa dostala dnu. Podľa budovy som zistila, že je to len telocvičňa, so žiadnymi tribúnami na sedenie. Preto som zvolila iný prístup.

Dala som si na hlavu kapucňu a sadla si na zem pred malé okienko blízko pri dverách. Keď som dnu nazrela, videla som na hracej ploche tak päť hráčov. Nehrali medzi sebou zápas, iba si trénovali podávanie alebo smečovanie. Usmiala som sa a hneď som si otvorila zošit, aby som si písala skvelé myšlienky.

Nikdy som si nemyslela, že moja účasť na volejbalových zápasoch, keď som mala sedem rokov, bude niekedy taká prospešná. Hrala som volejbal asi tri roky, kým som nezistila, že to nie je šport pre mňa. Pravidlá som si celkom pamätala a na telesnej v škole som poctivo hrávala. No ešte nikdy predtým som nebola na žiadnom oficiálnom zápase, ani sa iba pozrieť. Možno to bolo aj kvôli tomu, že sa mi zdal americký futbal zábavnejší alebo to bolo skôr kvôli tomu, že ho hral môj starší brat a ja som ho chodievala povzbudzovať. Áno, tá možnosť bola najpravdepodobnejšia.

Sedela som na zemi asi takých pätnásť minút a zaregistrovala v telocvični asi osem hráčov. Čo som vedela, tak v zápase hrajú šiesti, plus libero. Ostatní hráči boli náhradníci, keby sa niektorí z hlavných hráčov zranil alebo by chceli využiť iných hráčov na základe stratégií. No neprišlo mi, že by v telocvični bolo viac ľudí. Akoby ich naozaj bolo len osem, čo sa mi zdalo zvláštne. Iné tímy sú prepchané hráčmi, ktorí súperia o pozíciu v základnej zostave, no tu to asi nebude ich najväčší problém.

Spočiatku som nevnímala Chucka, a to, čo mi o nich povedal. No zjavne mal v niečom pravdu. Ak nejakí tím nevyhráva už niekoľko rokov po sebe, nehrnú sa do tímu žiadni noví hráči. A ak bol volejbalový tím vyše pätnásť rokov nečinný, nečudovala som sa, že skončil tak, ako je.

Skôr než som si stihla zapísať ďalšiu myšlienku, ktorá ma napadla, som zrazu uvidela niečiu ruku. Nestihla som poriadne zareagovať a skríkla som, keď som sa snažila notes vziať späť do ruky. No namiesto toho som sa zvalila na zem a s vlasmi v tvári som sa pozrela nahor.

„Čo tu do riti robíš?" zavrčal mužným hlasom, až ma striaslo. Nemohla som mu poriadne vidieť do tváre, no rozhodne som mohla zistiť, že je nahnevaný. A to poriadne.

„Ako to vysvetliť," pokúsila som sa zasmiať, no to asi nebol najlepší nápad. Postavila som sa, aby som mu čelila, no uvedomila som si, že je na mňa privysoký. Mohol mať tak nad stoosemdesiat centimetrov a ten fakt ma dosť vydesil.

„Pýtam sa, čo tu robíš?!" zavrčal nepriateľsky zas a zvieral v ruke zošit. Moje srdce búšilo na poplach.

„Jasné, poviem. Prosím, vrátiš mi však ten notes?" usmiala som sa a načiahla sa k nemu, no on sa odtrhol a v momente kráčal preč. „Hej, vráť mi to!"

„Kto ťa sem poslal?" spýtal sa zrazu a ja som nadvihla obočie.

„Kto by ma sem preboha posielal?!" zazrela som po ňom a on sa zasmial.