Strážny rytier

7. kapitola

Sedela som na koženej stoličke v riaditeľovej pracovni a pozerala sa mu do očí. On sedel za svojím stolom s rukami položenými na stole a sledoval ma. Ani jeden sme oči od toho druhého už desať minút bez slova neodtrhli a stále na seba iba hľadeli. Vedela som, že to čo robím, je veľmi zlé, no už nebolo cesty späť. No vedela som presne, do čoho idem.

„Na mojej škole netorelujem násilie medzi študentmi," ozval sa ako prvý a ja som zdvihla bradu. „Je ti dúfam jasné, že to čo si urobila, sa za násilie považuje, však?" povedal a ja som prikývla.

„Viem," povedala som a vtom sa dvere otvorili a dnu vošiel profesor Galdon.

„A aj tak si to urobila," povedal riaditeľ a zasmial sa. „Nemysli si, že za to, že si dievča, ťa minie trest. Kdeže," rozhodil rukou. „Budeš potrestaná presne tak, ako aj ostatní."

„A Kevin potrestaný nebude?" spýtala som sa a on nadvihol obočie.

„A za čo? Za to, že prijal ranu?" spýtal sa a ja som zdvihla ruku. Zápästie som mala červené od jeho držania. Nemyslela som si, že prosté držanie môže spôsobiť niečo také.

„Berte to ako bránenie pre toto," povedala som a obaja sa pozreli na ruku.

„Čo to má byť?!" spýtal sa a očervenel od zlosti. „Chceš ho nebodaj z niečoho obviniť?"

„Ako inak to podľa vás vyzerá?" spýtala som sa pokojným hlasom. „On ma napadol ako prvý. Bolo prirodzené, že som sa iba bránila. Dostala som strach, že by mi mohol ublížiť viac."

„Netrep hlúposti dievča!" zasiahol Galdon. „Kevin nie je typ študenta, ktorý by ubližoval ostatným," povedal nahnevane a ja som už videla tie prekrížené prsty za jeho chrbtom.

„Ako mi toto potom vysvetlíte?!" povedala som a ukázala ruku. „Počúvam!"

„Je nad slnko jasné, že to urobil niekto iný a ty sa to snažíš zvaliť na Kevina," povedal riaditeľ a ja som prskla.

„To nemyslíte vážne," zasmiala som sa.

„Určite ti to urobil niekto z tvojho klubu a ty sa teraz snažíš potopiť futbalový klub," povedal a ja som nadvihla obočie. Prešli sme na hlavnú tému pomerne rýchlo, a to som nemusela ani začínať ja. „Som si istý, že to bol tréner Martin. Čo som počul, je to veľmi násilný človek."

„A od koho ste to počuli?!" spýtala som sa a on stisol pery. „Pretože pokiaľ viem, jeho hráči v klube ho majú veľmi radi. Nemyslím si, žeby bol voči nim alebo komukoľvek inému, násilnícky."

„Nevieš nič, dievča," zasyčal a ja som sa zamračene postavila.

„Ak nebudete vy riešiť to, ako ma Kevin napadol, budem to riešiť sama. S políciou," povedala som a pobrala sa na odchod.

„Tak moment, slečinka!" zvolal zrazu riaditeľ, keď som bola pri dverách. Otočila som sa a čakala, čo jeho odporné ústa povedia. „Myslíš, že ti dovolím nahlásiť to? Nebuď smiešna."

„Prečo si myslíte, že ma zastavíte?!" spýtala som sa a on sa usmial.

„Pretože si myslím, že chceš túto školu doštudovať," povedal a mne padla sánka. Po mojej reakcii sa obaja žiarivo usmiali a zvrchu sa na mňa usmievali. A mne razom všetko došlo. Odmietnuté financie pre klub, zakázaný vstup do klubovne, smutný tréner.

„O čom to hovoríte?!" spýtala som sa a cítila, že sa mi trasie hlas. No od hnevu.

„Som riaditeľ na tejto škole. Môžem robiť to, čo sa mi zachce. A keď niekto ohrozí moje snaženie, som ochotný sa toho zbaviť. Aj keď je to jednoduchá študentka," povedal a pozrel sa na mňa.