Strážny rytier

46. kapitola

Triasla som sa. Naozaj som sa triasla a nedokázala to zastaviť. Pozerala som sa na ostatných, no oni vyzerali byť úplne v pohode. Nerozumela som tomu. Absolútne som tomu nerozumela.

„Myslíte, že ju tam budeme musieť odniesť?" spýtal sa Logan a Zeke predo mnou mával rukami.

„Dýcha vôbec?" spýtal sa Cash a Theo sa zasmial.

„No, možno keď začne hra, preberie sa," povedal a tréner sa objavil predo mnou.

„To už bude neskoro! Zobuď sa!" skričal a ja som sa na neho so strachom pozrela. „To ty si nás sem doviedla, tak si nemysli, že ti dovolím ustúpiť. Choď okamžite dnu!" povedal prísne a Theo nadvihol obočie.

„Ale oni ma ušliapu," povedala som a on sa hrozivo nadýchol. No vtom ma už Nick a Matt ťahali za ruky, takže som sa ďalšiemu výbuchu vyhla.

Problém bol v tom, že bol pred halou až gigantický počet áut. A keď sme vošli do haly, nedalo sa tam ani len hnúť. Pripadalo mi akoby prišla celá naša škola povzbudzovať, pretože až tak veľa ľudí sa tam zmestilo. No nechápala som, prečo ma to prekvapovalo. Sme na Winter Cupe. Je samozrejmé, že sa všetci prídu pozrieť na veľkolepé finále napínavých zápasov, ktoré sa doteraz hrali. A bolo mi úplne jasné, že sa všetci prišli pozrieť aj na čierneho koňa turnaja, ktorý prvýkrát nielenže vyhral, no dostal sa až do finále. Stalo sa to, čo nikto nikdy neočakával. No teraz sme tu. Vo finále a dokážeme tak všetkým, že sa mýlili.

Keď sme sa objavili vo vnútri haly na ihrisku, bolo naozaj na čo pozerať. Doteraz boli vo veľkej hale pripravené aspoň tri ihriská vedľa seba, lenže to sa zmenilo a v celom priestore bolo len jedno ihrisko, a to presne v strede. Preglgla som, pretože takú úžasnú atmosféru som dlho nezažila.

Pozrela som sa aj na tribúny a nevidela jediné voľné miesto. Všade bolo plno a všetci len tak čakali na úžasný začiatok hry. Spomedzi tých ľudí som videla mnohé tváre. Videla som niektorých hráčov rôznych tímov, aj tých, ktorých sme porazili. Videla som aj Acea s jeho spoluhráčmi, taktiež Dylana a aj Jacka. Videla som študentov z našej školy, medzi ktorými bola aj Sofia, Madison a Chuck. Čo ma však prekvapilo, že bol medzi nimi aj Kevin a dokonca aj jeho tréner Gomez a spoluhráči. Šokovalo ma to, no všimla som si aj trénera plaveckého tímu. Bol tu naozaj takmer každý.

A spomedzi nich mi dokonca kýval aj riaditeľ školy a profesor Galdon. Tých by som tu veru nečakala, no bolo to lepšie ako nič. Prišli sa na vlastné oči presvedčiť, že to čo sa stalo, je naozaj pravda. Vlastne všetci sa o tom prišli presvedčiť. Všetci sa prišli presvedčiť o nemožnom. A ja som ich rozhodne chcela presvedčiť.

No keď som sa obrátila späť na ostatných, sánka mi spadla až dole a nebola schopná sa ani hnúť.

Všetci totiž vyzerali na to, že budú zvracať alebo nebodaj odpadávať. Telá sa im triasli, a to už nehovoriac o tom, že neboli schopní vysloviť normálne slová. A to všetko bolo zapríčinené nielen plnou, až preplnenou halou, no najmä televíziou, ktorá mala všade kamery. Na tento fakt som zabudla. Vždy sa finále odohráva aj v televízii a na to som fakt nebola pripravená. No aj tak som sa začala smiať a pritiahla tak ich pozornosť.

„Aspoň viete, že to nemáte zbabrať," povedala som a hneď sa na mňa začali mračiť a určite ma aj preklínali.

„Určite si dávajú načas. Príprava začne za päť minút a oni tu stále nie sú," posťažoval sa tréner, ktorý sedel s rukami založenými na hrudi na lavičke a ktorému nohy len tak poskakovali po podlahe.

„Zrejme si myslia, že nie je potreba prísť skôr," povedala som a zasmiala sa nad jeho pohľadom. „Nebojte sa. Pravý boj začne až neskôr," povedala som a on súhlasil.