Strážny rytier

29. kapitola

Chvíľu na mňa len pozeral a nereagoval. Potom sa však usmial a sklopil zrak, aby sa tak s úsmevom pozeral do zeme. „Si naozaj dobrá, Nora. Až desivo dobrá," povedal s povzdychom a ja som si tak sadla vedľa neho a pozrela pred seba.

„Beriem to teda ako súhlas," povedala som a periférne videla na jeho tvári úsmev.

„Za tri roky si to nikto nevšimol. Za tri roky sa nad tým nikto nepozastavoval. Ako je možné, že ty to vidíš hneď?" spýtal sa a ja som sa zasmiala.

„Keby som to videla hneď, spýtala by som sa ťa na to skôr. No ja som stále verila, že je to zlozvyk a že nad ním nemáš žiadnu kontrolu," povedala som a zrazu sme sa na seba pozreli. „Dnes mi však došlo, že nad tým kontrolu máš," doplnila som a on sa hneď odvrátil. „Povieš mi, v čom je vlastne problém?" spýtala som sa a on sa na mňa pozrel. „Veľa sa tým zmení."

„Myslíš fakt, že na mne záleží, či vyhráme alebo nie?" spýtal sa s úsmevom a ja som očervenela.

„Možno sa neviem tváriť nenápadne ako som si myslela," povedala som s panikou, no on pokrútil hlavou.

„Som nahrávač, najdôležitejší hráč na ihrisku. Viem čo treba robiť," povedal a ja som si vzdychla.

„Tak mi povedz, v čom je problém?!" vyzvala som ho, aj keď som videla, že o tom nechce hovoriť. No taktiež som videla, že by sa o tom rád s niekým porozprával.

„Volejbal som hral už ako malý," začal hovoriť a ja som sa spokojne usmiala. „Na základnej som hrával za malý klub a len tak pre zábavu. Potom na strednej som sa pridal do školského tímu a už chodil aj na zápasy a hral šport, ktorý milujem. Naša škola bola veľmi silná a zúčastňovali sme sa na majstrovstvách každý rok. Hráči boli naozaj veľmi schopní a už v druhom ročníku si ich vyhľadali silné vysoké školy. Preto nemali núdzu o to, že by sa mali vzdať hrania," hovoril, no mne to prišlo ako veľmi smutné rozprávanie. I keď ich vlastne skôr chválil ako ich osočoval.

„A ty si patril kam?!" spýtala som sa a on si vzdychol, no aj tak sa usmial.

„Ja som patril k náhradníkom," povedal a ja som nadvihla obočie. „Nebolo to tak, že by mi to vadilo. Vedel som, že proste na tú elitu v škole nemám. Preto som trénoval, viac pečoval o svoje schopnosti a zlepšoval sa, aby som sa im aspoň raz mohol rovnať. No vždy bol niekto lepší než som ja, preto som robil čo sa len dalo, aby som si aspoň raz zahral na turnajoch."

„A podarilo sa?" spýtala som sa, no on nasadil smutný úsmev. Podľa toho som zistila, že sme prišli k jadru problému.

„Hlavný nahrávač ochorel a ja som bol jediný, ktorý mohol hrať hneď. Vtedy som bol neskutočne nadšený, že si konečne zahrám po boku takých silných hráčov. Vedel som, že keď s nimi budem hrať, bude to najlepšia hra v mojom živote," povedal, a potom s povzdychom zdvihol hlavu. „Ako náhle som vošiel na ihrisko, zaplavili ma mnohé požiadavky o tom, komu mám nahrať loptu. Všetci piati hráči po mne chceli, aby som im nahrával a hovorili to všetci naraz. Bol som šokovaný z toho ako priam žiadostivo chcú dostať tú loptu a dať bod. Boli takí všetci. Všetci chceli loptu a nezáležalo na tom, že by tým nedostal šancu ten druhý. Bolo im to jedno. Sebecky sa dožadovali lopty a bolo jedno, v akej situácii ju dostanú. Preto som sa snažil vyhovieť každému. Vedel som, že nech tú loptu hodím komukoľvek, dajú bod. Nemusel som sa na nich ani len pozerať, vedel som, že ten bod padne. Ale ako náhle som ju niekomu hodil, ostatní po mne zazerali a v očiach som im videl nenávisť," povedal a ja som pootvorila ústa. „Len za to, že tú loptu nedostali oni, ma išli prebodávať pohľadom. A keď som si ich chcel udobriť a nadhodiť im, tak ma prebodávali zas ostatní. Nebola šanca, aby v tom istom okamžiku dostali loptu všetci, a preto som celý zápas hral s tým, že sa na mňa pozerá niekoľko párov očí, ktoré ma nenávidia," povedal a hlavu sklonil až k rukám, ktoré mal položené na kolenách.