Strážny rytier

22. kapitola

Tresla som si hlavu o stôl a nahlas si vydýchla. Vlastne by som chcela aj kričať, no kvôli tomu, že bolo okolo nás veľa ľudí, som sa toho radšej zdržala.

„Podľa tejto reakcie usudzujem, že neurobila veľký pokrok," povedala Madison s plnou pusou a Sofia súhlasila.

„Celý týždeň a pol nerobila nič iné, len pozerala ich staré videá. Na jej mieste by som to vzdala už dávno," povedala a Chuck sa zasmial.

„Tomu nerozumiem. Trvalo ti pár minút zistiť v čom je problém, no trvá ti týždeň a pol zistiť ako to napraviť? To sa na teba nepodobá," povedal a ja som si podložila rukou hlavu a pozrela sa na nich.

„Možno sa na to pozerám inak, ako by som mala," povedala som a všetci traja sa na mňa so záujmom pozreli. „Stále dokola pozerám ich hry a snažím sa prísť na to, čo s tým, lenže na veľa neprichádzam. Asi by som si mala dať pauzu," povedala som a hlavu si položila na stôl.

„To si mala urobiť už dávno. Je nepríjemné sa na teba pozerať. Síce dnes vyzeráš nádherne, mala by si sa vidieť ráno," povedala Sofia a ja som po nej zazrela.

Odkedy som ostatným napísala správu, že dva týždne ich nechcem vidieť v blízkosti klubovne, ubehol týždeň a pol. Za ten týždeň a pol som nevyšla z domu, kým som nešla do školy a pozerala sa na ich staré hry, aby som tak zistila, ako to napraviť. Problém však bol, že som na nič neprišla. Stále som iba viac a viac videla ich zlozvyky, že som nevidela nič iné. Začínalo to byť naozaj frustrujúce.

Vtom som sa však pozrela na mobil, pretože mi prišla správa. Usmiala som sa na ňu a hneď aj odpísala. Za ten čas som sa veľakrát stretla aj s Theom. Vlastne som s ním bola každý jeden deň takmer aj niekoľko hodín. Zvyčajne sme práve u neho doma a spoločne hľadáme spôsoby, ako zlozvyky poraziť. Ani som nevedela, ako sme sa k tomu dopracovali, no boli sme spolu viac než predtým.

Každý deň sme si písali a boli v kontakte. Myslela som si, že je to takmer nemožné, aby sme my dvaja mohli mať taký blízky vzťah, no zdá sa, že nie všetko je nemožné. No vedela som aj to, že mi v jeho prítomnosti nebolo vôbec nepríjemne, práve naopak. Niekedy som ho tak silno chcela vidieť, že mi ako na zavolanie hneď aj zavolal a stretli sme sa. Mala som takýto pocit odkedy som prvýkrát u neho spala. Túžila som ho od toho dňa vidieť takmer stále a vedela som, že to nie je len kvôli tomu, že sme priatelia a členovia rovnakého klubu.

„Dobre, opúšťam vás," povedala som a obliekla si koženú bundu. „Vonku ma čaká Theo."

„Ale, idete zas na to? Bude vás bolieť z toho hlava," povedala Sofia a Chuck sa na mňa prekvapene pozrel.

„Theo ti pomáha pri hľadaní? To je nezvyčajné," povedal a ja som si vytiahla vlasy spod bundy.

„Vlastne som ho o to požiadala. Bol s nimi dva roky, zatiaľ čo ja len jeden mesiac. Preto nemôžem vidieť úplne všetko. A čudovali by ste sa. Niekedy naozaj trafí presne to, čo potrebujem vedieť," povedala som a pomaly odchádzala. Zakývala som im na odchod a išla preč.

Navrhla som mu spoluprácu asi hneď na druhý deň, čo som to skúsila sama. Vedela som, že nemám šancu niečo také vidieť, keď som ich vlastne hrať videla iba raz. Zatiaľ čo Theo s nimi hrá nepretržite celé dva roky. Jeho pomoc sa mi naozaj hodila. A možno to bolo aj tým, že som proste chcela byť s ním.

Vyšla som z bistra von a hneď ho našla sedieť na múriku ako sa pozerá pred seba. Veľa študentov chodilo hore dole a mňa napadlo, že mu chýba škola.

„Už len pár dní, nemusíš sa báť," povedala som, keď som sa postavila vedľa neho a on sa na mňa žiarivo usmial.

„Chýba mi tréning a volejbal. Nie škola," povedal a ja som sa usmiala. „Ty máš veľmi rada opätky, však? Robia ťa vyššou," povedal a ja som očervenela.