Strážny rytier

6. kapitola

Ráno som sa čudovala, že som naozaj vstala. Išla som spať úplne vyčerpaná a unavená, no zvládla som to. A dokonca som sa aj dobre vyspala, čo som si vôbec nemyslela.

Tentoraz som sa už obliekla ako do školy, pretože ma aj ráno o pol ôsmej čakala. Obliekla som si bielu košeľu, čierne kraťasy po kolená a čižmy na opätku. Dnes má byť vonku teplejšie, čiže som si dala do tašky iba malý svetrík, keby mi náhodou bola zima. No vzala som si aj teplákovú súpravu do druhej tašky, do ktorej sa prezlečiem na tréning. Nechcela som zas chodiť v tom istom celý deň a chcela sa podobať na chlapcov. Oni tiež trénujú v niečom inom, takže som si od nich vzala príklad.

Cestou do školy som už kapitána nestretla, pretože som vyrazila z domu o trochu skôr. Počas cesty som sa napchávala koláčom, ktorý som ukradla Sofii a dúfala, že sa na mňa nebude hnevať. Potom som sa však aj tak zastavila v obchode a kúpila ďalšie proteínové tyčinky pre ostatných. Boli však drahé, čiže som musela ten problém s financiami čím skôr vyriešiť.

Keďže som bola v klube jediným dievčaťom, nemohla som používať klubovňu s ostatnými. Aj keď mi nevadilo ich vidieť sa prezliekať, nebola som na tom rovnako. A predsa len, musíme si stanoviť hneď na začiatku hranice, inak by sa mi to mohlo vypomstiť. Preto som sa prezliekla v práčovni a pritom aj poskladala ich veci, ktoré sa úspešne usušili. Našťastie to boli tmavé veci, tak nevyzerali až tak dokrčene, ako aj boli. Musím si zaobstarať aj žehličku, pretože to takto nemôžem robiť stále.

S košom už zložených vecí som išla do telocvične, v ktorej sa už svietilo. Došlo mi, že už niektorí prišli, preto som s úsmevom vošla dnu a pozrela na nich.

„Dobré ráno," usmiala som sa na nich a všetci sa na mňa pozreli. Ich veci som položila na lavicu pri stene a otočila sa k nim. No nestihla som ich ani vidieť, pretože sa na mňa hodil Zeke a objímal ma.

„Čím sme si toto zaslúžili. Ja neverím, že si naozaj tu," hovoril a pritom ma hádzal z jednej strany na druhú.

„Veď je to moja práca," zamrmlala som do jeho hrude a on sa odo mňa odtrhol.

„Iné dievča na tvojom mieste, by bolo na začiatku totálne vydesené. Nevedela by čo má robiť a ani by nebola takáto priateľská. Teba nám zoslal hotový zázrak," povedal a ja som sa zasmiala.

„To je v tomto prípade Theo," zasmial sa Cash a Theo sa s prevrátenými očami prehraboval vo veciach a vzal si tie svoje.

„Keby som bol vedel, že to dopadne takto, neurobil by som to," povedal a zamračil sa na mňa. Šokovalo ma to a dala som ruky v bok.

„Hej, a to malo znamenať čo?!" zavrčala som a on sa ku mne bez trička obrátil. Ostatní zadržiavali smiech, no tvárili sa, že sa prehrabujú vo veciach.

„Mal som v pláne si ťa doberať, že ti to nejde a že si neschopná, no ty si sa do toho až priveľmi vžila," povedal a mne padla sánka.

„Tak prepáč, že sa snažím byť zodpovedná," povedala som a on sa zasmial.

„Práve to je ten problém. Skazila si mi zábavu," povedal a mne šla hlava prasknúť od hnevu. Skôr než som mu stihla vynadať, ma zastavil kapitán a s úsmevom na nás hľadel.

„No tak, ide sa behať," povedal a všetci vybehli z telocvične von. A keď okolo mňa bežal Theo, obdarili sme jeden druhého vražedným pohľadom.

Po rannom tréningu sme išli každý na svoje prednášky. Ja som sa stretla s Madison pred hlavnými dverami a prvé, čo sa ma pýtala bolo, či som sa naozaj pridala do volejbalového klubu. Neprekvapilo ma, že o tom vedela, keď som to povedala tým z futbalového tímu. No nemyslela som si, že tak skoro zistia, kto vlastne som.