Strážny rytier

49. kapitola

Nadšenie trvalo dlho po tom, čo skončila hra. Naši súperi samozrejme nerozumeli, čo sa to stalo, ako ani rozhodcovia či organizátori. Nikto z nich nedokázal pochopiť, ako sa skrachovaný tím dokázal prebojovať až do finále a aj ich vyhrať. Nikto tomu neveril, pretože ani nechceli. Utláčali ich roky, že si ani nevedeli predstaviť fakt, že sa tomu dokážu vzoprieť. To sa však stalo a všetkým tak vytreli zrak. A zato si zaslúžili uznanie.

Bolo skvelé sa na nich pozerať ako si preberajú cenu a aj medaily. Bol to nezabudnuteľný okamžik, ktorý som si chcela navždy pamätať. Na ich úsmevy a nadšenie. To bolo niečo, na čo sa nedá zabudnúť.

Lenže aj v tom momente som bola schopná myslieť dopredu. Pretože nech už sme vyhrali, neznamenal to koniec. Stále nás čakali majstrovstvá, kde nás čakali súperi, o akých sa nám ešte ani len nezdalo. Ten pravý boj sa začne až neskôr a až vtedy sa ukáže, či sme si postup na majstrovstvá naozaj zaslúžili a nebolo to o žiadnom šťastí.

„Vyzerá to tak, že ti nič nepovie," povedal tréner Martin, keď sme sa pozerali ako tréner Walsh nahnevane opúšťal halu. Iba som sa zasmiala a mávla rukou.

„Splnila som, čo som aj chcela," žmurkla som na neho a usmiala sa na ostatných. „Dnes bude veľká zábava," povedala som, aj keď som v to nedúfala. Všetci boli isto veľmi unavení, tak budú radi, keď vôbec dôjdu do autobusu.

Všade okolo nás nám všetci gratulovali. Či už známi ľudia, alebo tí neznámi. Bol to príjemný pocit a ostatní si ho dosť užívali. Keď sme sa objavili na parkovisku, čakali nás tam len známi ľudia, ktorí nás chceli odprevadiť. Teda, pochybovala som, že to tak chcel aj Kevin, no tréner Gomez na to mal asi iný názor.

„Ty si to dokázala!" zvolala nadšene pred všetkými Sofia a vrhla sa mi do náručia. „Naozaj si ich dostala na majstrovstvá!" hovorila a zvierala ma v pevnom náručí. Iba som sa zasmiala, i keď ostatní okolo nás iba tlieskali a prikyvovali.

„Ale netrep. Dostali sa tam svojou vlastnou silou," povedala som a ona sa odo mňa odtrhla.

„Nie, Nora. Ty si ich tam dostala. Každý to dobre vie," povedala a ja som sa prekvapene obzrela. Všetci sa pozerali na mňa, akoby som dokázala niečo neuveriteľné. A mne to akoby stále nedochádzalo.

„Má pravdu," povedal zrazu kapitán a zvalil sa zozadu na mňa. „Keby si nám vtedy po prehre nevykričala pravdu, nikdy by sme sa nedostali až sem," povedal a ja som sa k nim obrátila. „Tvoja pravda nás dostala až takto ďaleko. Bez teba by sme to nikdy nedokázali," povedal a všetci za ním prikyvovali. A mne sa veľmi chcelo plakať. Na takéto emócie som naozaj nebola zvyknutá a hrozilo, že sa zrútim.

Odrazu mi však zozadu niekto zakryl oči a ja som sa chrbtom o neho oprela. „Musíte ju ospravedlniť. Nie je totiž časté, kedy ju za jej schopnosti niekto chváli," zasmial sa Jack a otočil ma s rukou na očiach k sebe a pritiahol na hruď. „No čo chce povedať je určite obrovské ďakujem. Ďakuje za to, že ste jej verili a neodvrhli ju. To je asi to jediné, čo ju naozaj teší," povedal a ja som sa mu rozplakala do hrude a rozhodne som sa nechcela od neho odtrhnúť, aby ma tak všetci videli.

Všetci nám gratulovali a boli plní nadšenia. A čo bolo hlavné, všetci chceli iba oslavovať. Preto som sa ani nečudovala, keď sme sa krátko po príchode domov pobrali do barov, kde nás všetci oslavovali a gratulácie mohli pokračovať.

Objavovali sa pri nás ľudia, o ktorých som ani nepočula a taktiež aj dievčatá, ktoré som jakživ nevidela. Teraz, keď už vyhrali, boli zaujímaví. Bavila som sa na chlapcoch, keď tiet baby jedna radosť odmietali.

Lenže potom som spoznala medzi toľkými ľuďmi aj Amandu a jej milované kamošky. Samozrejme sa tvárili, že sa nič nedeje. Flirtovali s našimi ako sa len dalo, akoby žiadne spory medzi nimi neboli. Ja som bola ďalej od nich, čiže ma vôbec neregistrovali, no keď som si lišiacky vymenila pohľady so Sofiou, zmenilo sa to.