Strážny rytier

37. kapitola

Hneď ako sme sa vrátili späť do kampusu, dali sme si schôdzu v telocvični. Zrekapitulovali sme si tak oba zápasy a rozprávali sa o nich, o všetkých chybách či niečom, čo mohlo byť inak. V konečnom dôsledku sme však vyhrali oba zápasy, a to bolo dôležité. K tomu čo spravil Dylan sme sa nevracali, pretože sme každý vedeli svoje. A nakoniec nám nestál ani len za spomienku a bolo to tak najlepšie.

„Zajtra sa tu stretneme na poobedňajšom tréningu, aby ste si ráno mohli oddýchnuť," povedal tréner a ja som sa na nich ďalej mračila. Stále sa ani jeden z nich netešil a mňa to neskutočne vytáčalo.

„Áno, pane," povedal kapitán a tréner tak odchádzal preč. Chlapci si vzali svoje veci a rozprávali sa o tom, kadiaľ pôjdu domov. A práve keď chcel Matt odísť ako prvý, postavila som sa s rukami v bok do cesty a pozrela na mobil.

„Ehm, Nora?" ozval sa, no ja som sa na neho nepozrela.

„Niečo sa stalo?" spýtal sa Cash a ja som zdvihla do vzduchu prst, aby som ho umlčala.

„Čo sa deje?!" spýtal sa šeptom Logan a ja som sa vtom usmiala. Zdvihla som hlavu a pozrela sa na nich.

„Dnes nikam nejdete," povedala som a oni sa na mňa prekvapene pozreli.

„Prosím?" spýtal sa Matt prekvapene a ja som sa usmiala o to žiarivejšie.

„Vy sa dostanete domov tak ráno," povedala som a vtom začula hluk.

„Ide sa piť!" skríkla Sofia a vletela do telocvične. Za ňou prišli aj Madison a Chuck, no rozhodne neboli takí pojašení ako ona. „Musíme predsa zapiť dvojnásobné víťazstvo!" skríkla a hneď sa hodila na Lukea.

„Dnes ste hrali naozaj úžasne," povedala Madison a celá červená sa na nich pozrela. „Oba zápasy boli naozaj skvelé."

„Nikdy by som neveril, že by som sa na zápas dostal práve ja," zasmial sa Chuck a podal ruku kapitánovi, ktorý mu ju prekvapene stisol. „Ale boli ste naozaj skvelí," dodal a žmurkol na neho. A aj keď som vedela, že to nijako nemyslel, zaškerila som sa.

Pozrela som sa na chlapcov a videla, ako reagovali na ich povzbudzovanie. Sofia a Madison stále niečo nadšene hrkútali a oni ich bez slova a doslova omámene sledovali. A ja som si vtom všimla kapitána. Usmiala som sa na neho a podišla k nemu. Prekvapene sa na mňa pozrel a ja som videla, že to v sebe už dosť dlho drží.

„Dnes ste prvýkrát za tri roky vyhrali. Tri roky ste čelili posmechom a kritike, a všetko to držali v sebe. No dnes sa to zmenilo," povedala som a položila mu ruku na rameno. Už som mu v očiach videla lesk. „Dnes ste vyhrali a postúpili do štvrťfinále. Je správne plakať so šťastia. Pretože presne pre to, tie slzy budú určené. Nie z porážky ako doteraz," povedala som a objala ho okolo krku. „Ale kvôli víťazstvu," pošepkala som mu do ucha a stisla ho pevnejšie.

Ani som si neuvedomila, že pri mojich slovách boli všetci ostatní ticho a vlastne to bolo jedno. Chcela som, aby sa tešili a keď tak aj plakali. Pretože si to zaslúžili. Zaslúžili si sa tešiť a ja som im to chcela dopriať.

Netrvalo dlho, kým sa kapitánova hruď úplne rozochvela a on si ma tak tuho k sebe pritiahol. Začal plakať a silno ma stískať v náručí. Usmiala som sa a keď som otvorila oči, ostatní na tom boli rovnako. Mali v očiach slzy, objímali sa a začali kričať od radosti. Už v sebe totiž nemali pocity porážky, ale víťazstva.

Keď som pustila kapitána a pozrela na ostatných, videla som, že sú radi. Akoby sa konečne prebrali z toho tranzu a konečne sa tešili. Doteraz to ešte nikdy nezažili, no to pominulo. Konečne sú aj oni tí, čo vyhrávajú a ja som vedela, že to tak bude aj ďalej.